Čo sa môžeme naučiť od včiel?

Je to už hádam celé polstoročie, čo poznám krásny obraz pri pohľade z mojej izby smerom na Tupú a Ostrú skalku. Desaťročia sa rozprestierala naproti môjmu domu, na Kublove, rozsiahla plantáž ríbezlí a malín, ktorých kvety boli každú jar výzvou pre moje včely.

Jasenovský chotár je krásna krajina. Ríbezle a maliny na Kublove smiešne vyzerajúci ľudia v honbe za mamonou vlani vyklčovali. Toto nádherné úbočie, jedno z najúrodnejších v jasenovskom chotári, sa z večera do rána stalo umierajúcim terénom, ktorý je jedovatý pre včely, motýle a čmeliaky, pretože geneticky modifikovaná kukurica sa stala hlavnou plodinou na Kublove.

Semená všetkých geneticky modifikovaných plodín sú "nakladané" do neonicotinoidov v dobe, kedy sa idú vysievať a sadiť. V poslednom desaťročí sa ako hlavný neonicotinoid používa imidacloprid, ktorý je v súčasnosti nahrádzaný klotianidínom, čo je ešte viac toxická látka pre hmyz a oveľa viac perzistentná v pôde a vo vode.

Imidacloprid je systémový insekticíd, ktorý je nanášaný na semená rastlín pred ich výsadbou. Keď semená klíčia, absorbujú jed a distribuujú ho do všetkých častí rastúcej rastliny: do stonky, listov, kvetov a plodov. Insekticídna rastlina sa stáva jedovatou pre hmyz, ktorý akýmkoľvek zahryznutím do rastliny nasáva jej šťavu. Bohužiaľ, tento jed sa objavuje aj v nektári a peľových zrnkách, ktorý zbierajú a je potravou včiel, čmeliakov, motýľov a mnohých ďalších druhov hmyzu. Jed - imidacloprid - je 7000 krát silnejší ako bol toxický prášok DDT. Aj jeho "zanedbateľná" dávka v nektári a peli spôsobuje zomieranie veľkého počtu včelstiev. Tieto neurotoxíny sú používané aj na ornej pôde s inými plodinami: pšenica, jačmeň, zemiaky, paradajky, ovocie atď., to znamená, že aj my, tak ako včely, jeme neurotoxické insekticídy v každom súste jedla, ktoré konzumujeme.

Používané neonikotínoidy v sadbe poľnohospodárskych plodín zabijú väčšinu bezstavovcov žijúcich pod zemou a nepriamo aj vyššie živočíchy. Tieto jedy otrávia dážďovky, chrobáky a larvy pôdneho hmyzu, čo znamená, že niet potravy pre vtáky, ktoré sondujú pôdu: škorce, vrany, prepelice, atď. Výsledkom je, že scenéria krásnej krajiny v dolinách jasenovského chotára sa postupne stáva ekologickou púšťou, kde sú polia bez hmyzu a z toho dôvodu bez vtákov. Dokonca aj pokorných vrabcov je v dedine menej ako voľakedy.

Chemické ošetrovanie poľnohospodárskych plodín počas polstoročia efektívne natrvalo odstraňuje všetok hmyz z tohto rozsiahleho chotára. Tieto jedy sú tiež vysoko perzistentné - klotianidín má polčas rozpadu v niektorých pôdach až 19 rokov, čo znamená, že po 57 rokoch 1/8 z pôvodného insekticídu by stále pretrvávala v pôde. Samozrejme, ak sa používa rok po roku na tom istom poli, záťaž pôdy pesticídmi je obrovská.

Keď sa snažíte pochopiť niečo nové, automaticky hľadáte paralely v našich predchádzajúcich skúsenostiach, hľadáte známe príklady, aby sa lepšie pochopilo neznáme. Naši dedovia nevedeli čo je to bio a eko, ale boli určite ochrancami prírody, pretože si z nej brali všetko čo rodina potrebovala na prežitie. U nás v obci bolo založené JRD až v roku 1974. Dovtedy sedliaci hospodárili šesťpoľným systémom, podľa ktorého jedna plodina podporovala úrodnosť druhej, ktorá sa pestovala po nej. V tomto šesťročnom cykle sa začínalo oziminami – pšenicou a žitom, ktoré bolo v rodine treba na pečenie chleba. Tieto oziminy podporovali rast zemiakov, ktoré nasledovali po nich. Pôda pre zemiaky sa musela pripraviť už v jeseni predchádzajúceho roka tak, že sa pšeničnisko zúhorilo a do tohto úhoru sa zaoral maštaľný hnoj, ktorým sa pôda pre zemiaky prihnojila. Maštaľným hnojom sa hnojilo len raz za šesť rokov, ako som uviedol. Zemiaky ponechali v pôde dostatok živín pre jačmeň, ktorý nasledoval po nich. Aby sa po jačmeni opäť doplnili v pôde živiny, siala sa do jačmeňa ďatelina, ktorá ornicu obohatila o potrebné dusičnany. Po ďateline nasledoval ovos a po ovse vika, ktorá zas pohnojila pôdu pre pšenicu čo nasledovala po nej. A kolobeh sa ďalej opakoval. Píšem o tom preto, že takýto pestrý dedinský chotár bol pre včielky skutočným rajom od včasnej jari do neskorej jesene. Verím obraznému rozprávaniu starých včelárov, že v tých časoch medoval aj kôl v plote a včely nosili med aj do rámikov, ktoré boli uložené medzi klátmi. Vtedy sa cukrom dopĺňali zimné zásoby veľmi málo. Biovčelárom bol v tých časoch každý.