O mne

Moja fotka

Poslaním môjho blogu je oboznámiť návštevníkov s jedným z najpozoruhodnejších úľov francúzskeho včelára Roger Delona, ktorý poznáme ako Alpský úľ. Včeláriť v tomto úli je v skutočnosti novostarý spôsob včelárenia. Je to včelia retrofarma používajúca metódu ošetrovania včelstiev s jednoduchou technológiou trámikového úľového systému. S touto technológiou potrebujete menej času a je oveľa modernejšia ako pri iných známych formách včelárenia. Pre mňa sa úľový systém s prirodzenou stavbou včelieho diela stal meradlom radosti zo včelárenia bez potu, ktorý som vydal pri ošetrovaní včelstiev všeobecne uznávaným spôsobom. Väčšina včelárov s desiatkami včelstiev najčastejšie myslí na prostriedky získané zo včiel. Ekonomika včelárenia bez dotácií, s vylisovaným medom pre seba a známych, je veľmi zaujímavá. A ja sa na prírodné včelárenie pozerám ako na relax ducha a včelnica sa stala pre mňa chrámom pre oddych. Užite si so mnou moje poznanie, keď som sa učil a rástol ako prírodný včelár. 

sobota 18. januára 2014

Každý úľ je ideálny

Luneburgská košnica a úľ Warre majú veľa spoločného. Dva nadstavky úľa Warre majú veľkosť Luneburgskej košnice a tá je stavaná na veľkosť včelieho hniezda, čiže má priemer asi 35 cm a výšku okolo 45 cm. Aj technologické postupy v týchto dvoch úľoch s prirodzenou stavbou osem plástov sú si podobné. Warre je prakticky drevenou košnicou a kópiou Luneburgského slameného úľa.
Doporučujem začínajúcim fandom včelárenia v úli Warre použiť polovičné rámiky v začiatkoch svojho vedenia včelstiev na prírodnom diele, a to tak, že v plodisku Warre, ktoré je zložené z dvoch nadstavkov, budú len v hornom nadstavku plodiska umiestnené polovičné rámiky, pričom včely postavia prirodzené dielo až po dno úľa bez prerušenia. Zároveň môže každý začínajúci zvedavec pohodlne rozobrať túto "nerozoberateľnú" stavbu. Medníkové nadstavky sú poskladané len z jedneho nadstavku a sú oddelené od plodiska materskou mriežkou, čo však nie je podmienkou.

 


















Keď budete odoberať z úľa Warre len zaviečkované plásty s medom (nemusí to byť len z medníka), môžete robiť medobranie každý týždeň v sezóne, a po každej znáške, aj tej slabej, získate chuťovo vynikajúci med. Včely však nesmú hladovať, preto sa neulakomte na všetky ich zásoby. Určite budete po skončení sezóny príjemne prekvapení výnosom medu od včelstva. 
Vyskúšal som v medomete vytočiť plásty postavené na trámikoch. Môj medomet je dvojrámikový, ale taký malúch pri skromnom počte mojich desať včelstiev úplne postačuje. Tmavé plásty s medom som vytočil bez porušenia diela. Mal som však aj jeden panenský plást a vytočiť med z panenského diela postaveného na trámiku nie je také jednoduché. Med som síce z neho odstredil, ale panenské dielo som na viacerých miestach poškodil. Včely ho bez problémov po vrátení do úľa opravili.
Každý úľ je ideálny a do každého úľa včely donesú veľa medu. Môj internetový priateľ metódu celosezónneho medobrania na dolniakoch obrazne popísal. Uvažujúci včelár má vypracovaný technologický postup v sezóne taký, aký mu v danom regióne najlepšie vyhovuje. Pred každou znáškou v sezóne mám pripravený úľ a včely tak, ako by mala byť najlepšia znáška. To znamená až päť nadstavkov (a to aj čechoslovák). Počas sezóny, po každej znáške, vytáčam len zaviečkované plásty, aby som zabezpečil dostatočnú hustotu medu. V júli a aguste, pri rušení medníkov, vytáčam toľko, aby včelám zostali aj zásoby medu na zimu, lebo s obsahom vody v mede už nie sú v tom čase problémy. Táto moja metóda mi vyhovuje, je menej fyzicky náročná a zabezpečuje mi veľmi slušné medné výnosy. Zo 4 znášok v sezóne je to asi 25 kg repka olejná, 30 kg agát, 20 kg medovica z vŕb a 70 kg zo slnečnice.
Môj osobný rekord je osemdesiat kilogramov medu od rodiny Warre, pričom včely obnovili komplet dielo v úli.


pondelok 13. januára 2014

Nedeľná beseda

NEDEĽNÁ BESEDA o prírodnom včelárení "Šanca pre včely"

Termín: nedeľa, 23.februára 2014, od 10.oo do 15.oo hod.
Miesto: Sála kultúrneho domu v obci Jasenová okres Dolný Kubín
Poznámka: počet účastníkov je limitovaný na 25 až 30 osôb
Stravovanie a občerstvenie si hradí každý účastník sám

PROGRAM je zameraný na prírodné včelárenie

V dopoľudňajších hodinách:
- Prezentácia úľov Warre a JU-čechoslovák
- Vysvetlenie metódy prírodného včelárenia v týchto úľoch
- Prezentácia jedného z mnohých spôsobov hospodárenia v úľoch Warre a JU
- Vedenie včelstva na prírodnom diele počas sezóny

Obed: jednotné menu pre všetkých účastníkov

V popoľudňajších hodinách odpovede na otázky:
- Prax v košnicovom včelíne
- Rojenie včelstiev podľa Vašich potrieb
- Delenie včelstiev s "automatickou" zmenou kráľovnej
- Chov matiek
- Zber peľu, medu a propolisu
- Prevod včelstva z iného úľového systému na model Warre
- Odpovede na rôzne iné otázky

Pre registráciu je potrebné rezervovať si miesto dopredu  mailom na adresu milan.bencur@gmail.com a oznámiť mi meno každého účastníka, okres jeho pôsobenia a požiadavku na obed. Opätovne pošlem každému účastníkovi praktické dáta spojené so včelárskym stretnutím. Privítam aktivitu každého účastníka prezentovať fotografiami jeho včelnicu a inšpiratívne postupy z jeho spôsobu vedenia včelstiev, prípadne nápady z domácej dielne.

Je mi cťou, že chcete využiť príležitosť stretnúť sa u mňa s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a teším sa na Vašu účasť.

Milan Bencúr

utorok 7. januára 2014

Skutočne potrebujeme chemické poľnohospodárstvo?



Svetová populácia neustále rastie. Do roku 2050 budeme musieť zdvojnásobiť produkciu jedla. K tomu je potrebné genetické inžinierstvo, moderné pesticídy a hnojivá. Veľa hnojív. Preto musí agrovýskum denne ruka v ruke pracovať s farmármi a ich rodinami. Vy snáď nechcete nakŕmiť svet? Správy, ako je táto, sa v poslednom čase vynárajú odvšadiaľ. Ale kto za nimi skutočne stojí? Ukázalo sa, že korporácie profitujú na dnešnom spôsobe farmárčenia. Hlavne samotní predajcovia pesticídov, hnojív a chemikálií. Utrácajú miliardy, aby nás varovali, že len ich postup má budúcnosť. Reč je o priemyselných združeniach ako "Spolok pre sýtu budúcnosť", ktorých členovia sú napríklad zástupcovia "Asociácie dresingov a omáčok", či "Národného inštitútu mrazenej pizzy". Ale spýtajte sa skutočných roľníkov, ktorí vedia najlepšie, ako nasýtiť svet a dostanete dosť odlišnú odpoveď. Príbeh, ktorý je možné častokrát počuť pri rozhovoroch v roľníckych rodinách, je povedzme tento. Vďaka polstoročiu zahmlievania a lobbingu, ktorý to financuje, dnes poľnohospodárstvo fandi veľkým spoločnostiam (aj veľkovčelárstvam) a ich chemickému poľnohospodárstvu. Súkromne hospodáriaci roľníci (aj včelári) sú tak nútení pristúpiť na ich hru. Je tak jasné, že mnohým farmárom hrozí zánik, ak sa nerozhodnú ísť cestou chemickej produkcie potravín. Ísť rovnakou cestou ako veľké podniky rovnako znamená koniec prirodzenej produkcie a sústredenie sa len na jednu plodinu s finančným efektom. Hospodárske zvieratá, ktoré boli zvyknuté voľne sa pásť, sú zatvárané do preplnených a špinavých maštalí. Aby udržali tento neprirodzený proces v chode, musia si od niekoľkých veľkých firiem kupovať zdroje výroby (aj odložence a matky) za neustále narastajúce ceny. Je to rýchla závislosť. Škodcovia sú odolnejší a musíte tak používať viac chemikálií. Zvieratá sú náchylnejšie na choroby, čo vás núti kupovať viac farmaceutík, pôda stráca svoju prirodzenú úrodnosť, pričom sa musí pomôcť chemickými hnojivami. Keď sa potom roľník snaží svoju úrodu predať, narazí na stále tých istých pár veľkovýkupcov ponúkajúcich nepredvídateľné ceny. Taká ekonomika nemôže prežiť. Za posledných päťdesiat rokov milióny zúfalých farmárov podpísali kontrakty s veľkými spoločnosťami, ktoré im diktujú každý pohyb. Mnohí o svoje farmy prišli. Celý zárobok ide najviac do vrecka korporácií. Preto je len každá desiata farma Západného sveta schopná uživiť rodinu. V mnohých krajinách Zeme sa scénár opakuje. Malí farmári, ktorí uverili sľubom veľkých spoločností, sa nechávajú chytiť do smrtiacej pasce. Takže, firmami riadené poľnohospodárstvo niektorým vyhovuje. Hlavne tým najväčším spoločnostiam. Nevyhovuje však typickej roľníckej rodine. Prvý z mýtov o prosperujúcom rodinnom poľnohospodárstve je teda vyvrátený.
Ale svet akosi nakŕmiť musíme. No nie? A ako, keď nie chemickou cestou? Máme dáku inú možnosť? Určite! A priamo úžasnú! Nenájdete na ňu reklamu v televízii, nie je dotovaná korporáciami. Moderné dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo však znamená koniec toho chemického nezmyslu. Používa lepšie praktiky, nie drahé doplnky. Roľníci udržujú zdravú pôdu pestovaním niekoľkých plodín, ktoré sa striedajú. Ich dobytok žije voľne na pasienku, nie v preplnených maštaliach. Hnojí sa maštaľným hnojom a kompostom, aby pôda zostala zdravá. Zdravé plodiny s dobrým systémom striedania udržujú rovnováhu medzi škodcami bez toho, aby sa ubližovalo hmyzu, ktorý potrebujeme ako dôležitých opeľovačov. Ako tento spôsob výroby ovplyvní každého z nás? Masovo. Chemické farmy ničia našu pôdu. Tony zdravej pôdy sa každým rokom strácajú. Vysávajú veľké množstvo vody, ktorá je v podstate nenahraditeľná. Tiež používajú tony antibiotík, čo má za následok vznik nových nebezpečných baktérií. Vytvárajú tak toxický odpad, ktorým zaplavujú naše rieky, oceány a lesy. V tele priemerného občana Západného sveta je už teraz prítomné najmenej trinásť pesticídov. Dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo je lepšie pre roľníka, aj pre životné prostredie. Môže ale skutočne nakŕmiť svet? Štúdie stále naznačujú, že áno. Malí farmári už v súčasnosti produkujú 70% jedla na svete. Budúcnosť poľnohospodárstva nie je založená na chémii. Priemyselné poľnohospodárstvo spotrebuje viac fosilných palív, vody a pôdnych minerálov. To znamená tie nenahraditeľné prírodné zdroje, ktoré sa neustále budú zdražovať. Nakoniec sa priemyselné poľnohospodárstvo tak zrúti ako domček z kariet. Priemyselné poľnohospodárstvo nemôže do budúcnosti nakŕmiť svet, a ani dnes tomu tak nie je. Jedna tretina svetovej produkcie pšenice sa používa na výkrm dobytka. Z najpestovanejšej plodiny, kukurice, ľudia konzumujú len 1% z celkovej produkcie. Väčšina ide na výrobu palív a kŕmenie dobytka. Prečo pri takej produkcii ľudia hladujú? Každý človek by mal mať právo pestovať či kupovať jedlo, ktoré potrebuje. Presne to je hlavným poslaním trvale udržateľného hospodárstva. Takže keď vám nabudúce výrobcovia mrazenej pizze či toxických pesticídov budú nahovárať, že existuje len jedna cesta ako v budúcnosti nakŕmiť svet, povedzte im, že ich príbeh má mnoho dier. Roľníci dokazujú, že my všetci si môžeme dopriať zdravé jedlo, a každý z nás má možnosť k tomu prispieť. Môžeme zvrátiť tok peňazí v poľnohospodárstve, ktoré je dnes ovládané veľkými spoločnosťami. Môžeme povstať a hájiť záujmy zdravého poľnohospodárstva aj tu, v našej dedine, i na celom svete. Veľa ľudí je za odzvonenie kapitalizmu, len sa obávam, že naše vedomie nie je pre nový socializmus dostatočne pripravené.

nedeľa 5. januára 2014

Zdravá výživa


Environment, to je životné prostredie, a čím je čistejšie, tak aj výživa pre hospodárske zvieratá a aj pre nás, ľudí, bude zdravšia. Ja som z roľníckej rodiny a pamätám si časy keď sme mali každý všedný deň na obed niečo ako vegetariánske jedlo. Boli to zemiaky na mnoho spôsobov, hrach, fazuľa, ovsená kaša, jačmenné krúpy, pohánka, kapusta, syr, bryndza, mlieko, vajíčka, samozrejme aj domáci chlieb, čiže produkty, ktoré sa dopestovali bez umelých hnojív a bez chemických postrekov doma, na gazdovstve. Mäso bolo len v nedeľu a vo sviatok. Baranina, hydina, hovädzina, slanina a klobása spestrili domácu stravu len v malom množstve, pretože ak sa do roka zaklalo doma jedno prasa, tak zakáľačkové špeciality museli pre rodinu vydržať celý rok.
Jeden zo spôsobov ako uchovať zeleninu a ovocie na zimu, je sušenie. Je to technologicky najjednoduchší a najlacnejší spôsob uchovávania potravín a sušiť sa dá všetko. V každej domácnosti sa nájde supersušiareň. Keď navštívite starú mamu a spýtate sa jej, ako sa jedlo v zime, určite budete prekvapení, ako to vlastne chodilo. Predtým ľudia nejedli v zime surovú zeleninu a ovocie, ale všetko bolo sušené, varené, pečené alebo kompótované. Ľudia prirodzene vedeli, že v zime nie je dobré sa ochladzovať, ale naopak, treba sa zohrievať. 
Ďalší spôsob, ako uchovať niečo na zimu, je namočiť to do alkoholu. Vie včelár pripraviť dobrú pálenku? Myslím, že áno. Pred rokmi mi zostalo na dne tridsať litrovej kanvy asi päť kilogramov na kameň stvrdnutého medu. Kanvu som v jeseni doplnil slivkami, zalial vodou a po vykvasení som mal z toho množstva šesť litrov kvalitnej pálenky. Komu zvyšuje kvetový med, môže ho rozpustiť v pramenitej vode, zmerať muštomerom množstvo cukru v roztoku, ktorého by malo byť približne 22°, a nechať roztok v nádobe, s hranolkami podloženým vrchnákom, kvasiť dva až tri týždne, čo je ovplyvnené teplotou a potom dať medový kvas vypáliť do pálenice. Táto pálenka, môj sused ju nazval "stobohovica", je od slivovice na nerozoznanie.

Je smutné, že sa znova musíme učiť prirodzenosti, ktorá nášmu telu prospieva. 


Tu je niekoľko perfektných receptov, ktoré porovnávajú, ako organické a konvenčné poľnohospodárstvo ovplyvňuje život roľníkov a ľudí na vidieku. Ktorá z týchto dvoch foriem obrábania pôdy uživí svet?

Kde bolo tam bolo, všetci sme prežili čas rozprávok, keď, samozrejme, víťazilo dobro nad zlom. Každý správny vodný mlyn mal svoje domáce i cezpoľné strašidlá. V interiéri sa zabýval väčšinou čert vyslúžilec, ktorý sa so svojimi pekelnými spolubratmi venoval kartám a strašeniu upachtených pocestných. Pod mlynským kolesom lapal do najmodernejších keramických hrnčekov dušičky vodník. Okolo stálych nájomníkov sa hmýrili lesné i vodné víly, rozpustilejšie divožienky a iný rozprávkový ľud. Občas tu zavítal rytier z Východnej alebo Západnej krajiny. Takýto mlyn z čias dávno minulých nám pripomína vôňu domáceho chleba, natoľko odlišného od anonymných pecňov, vychrlených továrenskou výrobou.
Chlieb, tento druh pekárskeho umenia známy už vyše desaťtisíc rokov, pokrm blažených, a legendárne hrianky z jeho podkovičiek, tvoria nedeliteľnú súčasť tohoto receptu na falošný tatársky biftek. Na jeho prípravu uvaríme v šupke 3 až 4 stredne veľké zemiaky, ktoré nadrobno prepasírujeme. Pridáme pol lyžičky štipľavej papriky, pol lyžičky sladkej papriky, pol lyžičky mletého čierneho korenia, kečup podľa chuti aspoň 4 dl, 1 dl oleja, soľ, nadrobno pokrájanú cibuľu a jedno vajce. Zmes dobre vymiešame, necháme na 30 minút schladiť a potom natierame na cesnakom potreté hrianky. 
Keď v rodine prichádza krásny víkendový podvečer, ticho sa rozplýva v priestore, ale negniavi, skôr pohládza dušu, ktorá konečne po celotýždennej drine pookrieva a necháva sa omamovať, dobre nám padne, k tomuto, chuťové poháriky príjemne dráždiacemu jedlu, šálka včelárskeho čaju. Ten si pripravíme tak, že do sitka v ohriatej čajovej kanvici nasypeme 4 lyžičky sypaného zeleného čaju a zalejeme 4 hrnčekmi horúcej prevarenej vody. Po troch minútach lúhovania sitko s čajom vyberieme, pridáme pol hrnčeka medu a jeden hrnček rumu. Dobre ho premiešame a podávame v porcelánových šálkach alebo v hrubostenných sklenených pohároch. Vychutnávanie čaju Aziati nazývajú Cestou založenou na princípe láskavosti a úcty ako vo vzťahu k druhým tak i k tomu skromnému lístočku zvláštnemu produktu zeme a ľudských rúk. Je to cesta, ktorá nás zavedie medzi arabské karavány a na paluby plachetníc. Cesta vedúca od botaniky k budhizmu a k hospodárstvu britských kolónií, od svätých k čínskym cisárom a ruským revolucionárom. Dovedie nás k hlbšiemu poznaniu histórie a chápaniu dejín celého ľudstva. A to nie je všetko. Je to dnešok aj zajtrajšok. Po prvých dúškoch tohoto osviežujúceho nápoja sa priblížime ku kultúre kľudu a mieru bájneho Východu, ktorá vie umne spájať minulosť s prítomnosťou, sčot s počitačom, dreváky s teniskami aj kimono s texaskami, aby sme z nej čerpali pokoj a energiu na všednosti nášho sveta s kultúrou násilia a dravosti kresťanského Západu.

Tento názov, sedliacka šunka, zaváňa nielen vôňou ostrých, na voňavo zaúdených dobrôt z mäsa, ale aj vôňou ešte nie takých dávnych čias zakáľačiek, poézie zimy, hodovania pri plnom stole a pri dobrom nápoji jednoducho vôňa dedinského života, aký ešte pamätáme my, ľudia v strednom a staršom veku.
Vianoce, Nový rok, ale najmä Veľká noc bez šunky, to je ako svadba bez muziky. Preto každý labužník si najmä na tieto sviatočné dni pripraví tento chutný mäsový výrobok. Výroba šunky trvá prinajmenej dva mesiace. Uznáte, je to dobre zariadené, dva mesiace síce pregĺgate slinky, ale napokon … Trochu nám to pokazila veľkovýroba. Nuž ale čo sa dá robiť, aj veľkospotreba má svoje zákony a požiadavky. Teraz dostanete šunku hocikedy a nie hocijakú. Ale voľakedy?!
Ten, čo vedel šunku správne vysoliť, vyúdiť a vysušiť, šunku, na ktorú sa ku komínu chodilo s ostrým nožíkom dovtedy, kým z nej neostal iba koštiaľ do kapustnice, ten bol veru majster uznávaný a uctievaný všetkými, čo si na šunku potrpeli. A ktože by si na ňu nepotrpel?! Možno si myslíte, že solenie šunky je neviemaká tajnosť. Ale kde! Pekne orezané a sformované zadné bravčové nohy poriadne po celej ploche potrieme soľou a uložíme do korýtka. Labužníci môžu pridať bobkový list, cesnak, čierne korenie, to záleží od chuti domácej pani a domáceho pána. V korýtku ich pravidelne obraciame. Mäso pustí šťavu, rôsol, a ňou potom pri obracaní polievame plochy šunky. Pozor na kosť! K nej sa rôsol musí dostať stoj čo stoj, inak bude zle, šunka sa pokazí, zosmradne. Šunky polievame a obraciame každý druhý deň asi štyri týždne. Po vysolení šunku dobre oplákneme, osušíme a dáme údiť. Šunku treba údiť trpezlivo, pomaly, na voľnom priestore. Šunka pri údení nemá rada susedov, neznáša tesno. Vyúdená chutí výborne s čiernym chlebom a zapíja sa dúškom dobrého vínka. Labužníci hovoria, že najlepšie padne perlivé pivo s vysokou čapicou peny. Táto šunka má jednu nespornú výhodu. Predstavte si, že visí na pôjde a my sa k nej zakrádame s nožíkom v ruke. Tak ako kedysi v detstve. Lenže vtedy na šunku dozeral starý otec a teraz manželka : Ale veď to nesmieš, máš predsa diétu! Nepamätáš, čo ti povedal doktor? A my sa predsa len prikradneme, lebo nevieme odolať pokušeniu, a odfaklíme si kus chutného ružového mäska. Napriek všetkým príkazom lekára. Aj napriek mnohým výhradám ostatných, čo sa o nás a do nás starajú. A pritom ani len nezatupíme nožík.

K novoročným slávnostným jedlám našich predkov patrí huspenina. Uvediem výborný recept, ktorý mám od môjho svokra.
Pred rokmi sa zo mňa stal emigrant, so svojou rodinou sme radikálne zmenili náš životný štýl, odišli sme z mesta na vidiek, zmenili prostredie, povolanie a aj celý svoj život. Mám život na dedine rád a mám k tomuto miestu krásny vzťah. Je to asi ľuďmi, domorodcami, ktorí sa vedia náramne správať a tie ich mozole a odovzdaný pot svedčia o tom, že majú zlaté ruky. Keď niekto niečo potrebuje, na čo svojou šikovnosťou-nešikovnosťou nestačí, tak si navzájom pomôžu.
Keď potrebujem zájsť medzi miestnych ľudí, tak idem do tunajšieho parlamentu, čo je obchod s krčmou v jednom. Tu so susedmi preberieme globálne svetové problémy, zážitky z kočovky aj zo včelína a klebety z dediny a okolia. Občas sa pri nás zastavia ženičky, ktoré sa netaja tým ako báječne varia, pečú medovníky a ešte báječnejšie vedia rozprávať. Iste mi prepáčia, keď prezradím, že za tú polhodinku, čo sa pri nás pristavia, nezatvoria klapačku, lenže ja by som na rozdiel od iných, takto obdarených, mohol ich počúvať trebárs týždeň, pretože sa pritom zamyslím a zároveň sa od srdca nasmejem. Pri takýchto rozhovoroch človek zistí, že kulinárskych špecialít je prinajmenšom toľko ako špecialistov. Na tom nezmeníme nič. 
Na prípravu huspeniny použijeme rozličné glejovité časti ako sú bravčové kože, bravčové nožičky a aby sme ju vylepšili, tak aj bravčové kolená. Očistené nožičky prekrojíme na dvoje. Nikdy som neveril, že sa to dá, kým som sám neskúsil. Šlo to bez sekery, iba nožíkom som rozdelil nožičku na dve súmerné polovice. Nožičky, kože a koleno varíme asi v päťlitrovom hrnci 5 až 8 hodín. Do vody pridáme iba hlávku očisteného cesnaku. Varíme pomaly, aby sa vývar nezakalil. Keď mäso odpadáva od kostí vyberieme ho aj s kožami, oddelíme od kostí, okoreníme a nadrobno zomelieme na mäsovom mlynčeku. Túto zomletú zmes rovnomerne uložíme na plech a cez sitko zlejeme na ňu vývar, aby sa do huspeniny nedostali kostičky. Dáme stuhnúť. Keď vývar stuhne, odstránime mastný povrch a huspeninu na plechu rozkrojíme na kocky ako koláč. Dva, tri kúsky položíme na tanier, ozdobíme narezanou kyslou uhorkou, kolieskom cibule, ochutíme citrónovou šťavou alebo octom, pridáme v sladkokyslom náleve zavarené huby alebo mrkvový šalát, či šalát z inej, práve aktuálnej zeleniny. Podávame s chlebom. Na vlastnom jazyku spoznáte, že sa vám nebude žiadať zákusok alebo čierna káva s kopcom šľahačky. Ale nepoznám medové víno, ktoré by sa k takto vlastnoručne pripravenej huspenine nedalo pripasovať. Dobrú chuť! A na zdravie!

Fašiangy, to je čas zakálačiek, a ja vám ponúkam recept na výbornú klobásu. 
Sortiment jedál zakáľačkových špecialít je naozaj bohatý. V tejto súvislosti sa často hovorí o dolnozemských špecialitách. Lenže kdeže tam Dolná zem! Veď aj my Horniaci dnes vieme narobiť takých klobás, že ich odtiaľto zavoňajú až hen na Dolniakoch. Priznám sa, že k napísaniu tohto receptu ma najviac vyburcovali uštipačné poznámky ľudí staršej generácie, ktorí neprestajne tvrdia, že údenárskym výrobkom sme kedysi mohli onikať, také boli vynikajúce, ale dnes? 
Hlavná vec je, že každá poriadna zakáľačka je pre mnohých ľudí ešte aj dnes krásnou rodinnou udalosťou. Najmilšie boli zakáľačky na čierno. Na tých ostatných najzaujímavejšou udalosťou bolo sťahovanie brava z kože, ako prežitok zákona z čias Rakúsko-Uhorska. Neviem prečo bola táto milá rodinná slávnosť zaradená ešte za socializmu medzi folklór. Možno preto, že to už nebol folklór, ale veľkovýroba aj v domácnosti. Potrebné mäso sa jednoducho kúpilo v obchode. Možno aj preto sa v mestách zakáľalo oveľa častejšie a viac ako na dedine. Aspoň ja nepoznám poriadny panelák, v ktorom by sa v tých časoch nerobili klobásky a iné dobroty.
Táto špecialita je nazvaná podľa určenia a dá sa pokladať za čosi vzácne a ojedinelé. Na jej prípravu potrebujeme päť kilogramov vykosteného baranieho mäsa zo stehna a päť kilogramov dobre prerasteného bravčového bôčika. Túto zmes zomelieme na mäsovom mlynčeku s osem milimetrovými otvormi. Pridáme koreniny, a to na jeden kilogram pomletej mäsovej zmesi dáme 1 Dg cesnaku, 2,2 Dg soli, 2 Dg sladkej papriky, 1 Dg mletého čierneho korenia a 1 Dg mletej rasce. Pomádu zamiešame do vody tak, aby sa soľ rozpustila. Keď všetko premiešate, budete ochutnávať a možno toho či onoho pridávať, aby všetko bolo tak akurát. Pripravenú masu nabíjame do tenkých bravčových čriev. Po vyúdení, vysušení a dobrom uskladnení budete mať červenú kráľovnú medzi klobásami. 
A pozor na mačky, hovorieval starý otec, keď chcel našu horniacku klobásu zachrániť na horšie časy. Pozor na mačky, najmä na tie dvojnohé. Lebo sa nám celkom určite vydarí, zaručene bude najlepšia a najchutnejšia. Istoiste nám ju budú závidieť susedia a kamaráti včelári, ale nikomu o tom nepovedia. Potajomky si zoženú mäso, prísady, recept a urobia si ju sami. Potom nás pozvú do kočovného voza alebo do včelína a povedia : Nože poď, mám pre teba prekvapenie!. My prídeme, akože inakšie, a ochutnáme. Tvar, chuť, vôňa, farba, to všetko nám bude známe, pochválime, ale v duchu si povieme : Kdeže je táto od mojej! S mojou sa veru nemôže ani porovnať. Podľa mojej mienky je však najlepšie, ak sa každá vec chváli sama. A táto pochúťka takou je.

Neviem si predstaviť niečo príjemnejšie než sedieť na kočovke pod agátom alebo smrekom, za kočovným vozom mať založený ohník, nad ním kotlík s rozvoniavajúcim halászlé po tisovsky alebo haláslé po dunajsky. Obe polievky majú byť mierne štipľavé a to je záruka ich úspechu.
Pri ohníku, na ktorom sa pripravuje rybacia polievka, sa vždy dejú priam zázraky. Je tam dovolené rozprávať všetko v kruhu svojich blízkych, priateľov včelárov a známych. Pravdu i nepravdu. Fakty i výmysly. Jednoducho všetko to, čo sa nikde inde nedá praktizovať bez ujmy na vlastnej povesti s príznačným pohybom prsta ťukajúceho na čelo. Preto sa nemožno čudovať, že na drevenej vareche v kotlíku mám upútavku s týmto nápisom : Pri tomto ohni sa môžu schádzať iba poľovníci, rybári a iní chvastúni! Ryba sa dostáva na náš stôl prakticky iba raz za rok, kapor na vianočné sviatky. Možno preto kompetentní odborníci vyhlasujú, že spotreba rýb u nás nestúpa. Nepopulárnosť rýb na našich jedálnych lístkoch má svoj pôvod najmä v neznalosti ich prípravy a úpravy, čo často odrádza aj tých, ktorí inak rybie mäso obľubujú. 
Základom rybacích polievok je vývar získaný vyvarením menších rýb a hláv, plutiev a niektorých vnútorností. Každý sa k týmto surovinám nedostane, preto nám postačí rybací bujón z obchodu. V kotlíku nad ohňom rozpálime 3-4 lyžice masti a rýchlo na nej opražíme plátky 1 kilogramu rybacieho file, ktoré sme predtým osolili a okorenili. Opražené plátky file vyberieme a v masti speníme najmenej pol kila nadrobno posekanej cibule. Potom pridáme 5-6 pokrájaných zelených paprík, 5-7 olúpaných rajčiakov a 3-4 na kocky pokrájané zemiaky. Do dusenej zmesi pridáme korenie, pol lyžičky mletého čierneho korenia, pol lyžičky majoránky a osolíme. Dobre všetko rozmiešame, ak treba podlejeme vodou a dusíme 10-20 minút. Keď je zelenina mäkká, pridáme 1 lyžičku pikantnej pálivej mletej červenej papriky, 1 lyžičku sladkej mletej červenej papriky, podlejeme vodou a varíme ešte 10 minút. Potom dolejeme vodou, pridáme štvrť litra kyslej rozhabarkovanej smotany, ochutíme octom a šťavou z jedného citróna, pridáme kocku rybacieho bujónu a ešte chvíľu povaríme. Pred dokončením pridáme opečené plátky file, dosolíme a prikoreníme podľa chuti. Zakryjeme a povaríme ešte asi desať minút. Do porcií polievky naberáme po jednom plátku rybacieho file. Podávame s chlebom. 
Počas prípravy tejto vynikajúcej rybacej polievky pamätajte na to, že ryba musí plávať, ale nie v alkohole. Preto si za ten čas upíjajte len čistej vody. Pri ochutnávaní predsa aj ten najskúsenejší odborník musí mať chuťové poháriky v úplnom poriadku. Na pohárik páleného alebo dúšok dobrého vína bude času dosť. Určite sa vaši priatelia chvastúni nebudú chcieť nad ránom pri brieždení rozísť, kým len tak rukami, po sedliacky, striedkami chleba nevylížu kotlík. Ak sa mi týmto vírusom teplých nocí kočovníckych víkendov podarilo nakaziť aj vás, ak si zamilujete posedenia pri ohníku s kotlíkom halászlé, v kruhu priateľov včelárov, potom som naplnil to, čo dnes medzi ľuďmi chýba. Upevňovať medziľudské vzťahy, milovať prírodu, rozumieť jej, vzdávať jej hold a rozumne sa v nej správať.

Sú tomu už takmer dve desaťročia čo mi priateľ Július Boďa zo Svitu dal recept na výrobu medového vína. Medové víno podľa tohoto receptu je vysokohodnotný nápoj, a to pre svoje zložky, lebo med nevaríme a nevystavujeme ho vysokým teplotám nad 45 stupňov Celzia. Medové víno, ako nápoj, nesmieme medom oklamať a na 100 litrov medového vína musíme dať najmenej 40 kg medu.
Dávka na 100 litrov zákvasu medového vína je 40 až 50 kg medu, 70 litrov pramenistej prevarenej vody, 5 litrov odvaru z byliniek, aby vylepšili chuť medového vína. Odvar si pripravíme zo zmesi lipového kvetu, materinej dúšky, ¼ dielu mäty piepornej, komonice lekárskej a strezalky. Ďalej 10 gramov kaliumpyrosulfit (pyrosiričitan draselný K2S2O5) alebo natriumpyrosulfit (pyrosiričitan sódny Na2S2O5), 20 balíčkov sufitových kvasiniek alebo tekuté ušľachtilé kvasinky, ktoré dostaneme kúpiť vo vinárskych závodoch alebo si ich môžeme objednať v drogérii, 20 balíčkov živnej soli pre kvasinky značky Vínka (stredný fosforečnan amonný čistý), asi 35 gramov, a 60 gramov kyseliny vínnej, vínny kameň .
Pri výrobe medového vína si 3 až 4 dni pred prípravou hlavného kvasu rozmnožíme kvasinky podľa návodu, ktorý je priložený v každom balíčku. Med rozriedime vo vode, dobre rozmiešame, pridáme rozmnožené kvasinky a ostatné prísady, ktoré rozmiešame každú zvlášť asi v jednom litri medového roztoku, ešte raz dobre rozmiešame a nádobu uzavrieme kvasnou zátkou, ktorú sme naplnili koňakom. Nádoba nesmie byť celkom plná. Postavíme ju na teplejšie miesto, kde sa udržuje teplota okolo 20 až 25 stupňov Celzia. Tu prebehne búrlivé kvasenie, ktoré nesmie byť príliš rýchle a trvá asi 4 až 5 týždňov. Prvé tri dni je roztok zdanlivo v kľude, len sa zakaľuje. To sa kvasinky rýchlo množia. Potom nasleduje vlastná práca kvasiniek. Kvasinky, ktorých v roztoku množením značne pribudlo, premieňajú cukor v roztoku na etylalkohol, pričom sa uvoľňuje oxid uhličitý a uniká z nádoby v podobe bubliniek. Pri búrlivom kvasení pracujú kvasinky z počiatku veľmi rýchlo, ale po 14 dňoch sa kvasenie značne spomalí, väčšina opotrebovaných kvasiniek je na dne nádoby a tak roztok dokvasuje. Aby sa tohto dokvasujúceho procesu mohlo zúčastniť čo najviac kvasiniek, necháme nádobu ešte ďalších 14 dní v tejto miestnosti v kľude.
Po búrlivom prekvasení, čiže asi po 6 týždňoch, keď sa medové víno začína čistiť, stiahneme ho do druhej nádoby. Stáčame gumovou hadicou takým spôsobom, že pripevníme hadicu k tenkej tyčke z dreva tak, aby koniec hadice v demižóne bol nad usadeninou kvasiniek. Robíme tak preto, aby sa mŕtve kvasinky nedostali do novej nádoby. A súčasne kmitáme voľným koncom v druhej nádobe, aby sme sa zbavili čo najviac oxidu uhličitého. Nádobu, do ktorej pretáčame, naplníme úplne, aby nedošlo k zoctovateniu medového vína. Kvasnú nádobu môžeme doplniť prevarenou a ochladenou vodou, prípadne kvasom z inej nádoby. Priateľ Boďa uvádza, že pri naplnení druhej nádoby môžeme nechať voľný priestor jeden liter.
Na takto naplnenú nádobu dáme znova kvasnú zátku a prenesieme do suchej pivnice alebo miestnosti, kde je teplota okolo 10 stupňov Celzia. Tu kvasenie pokračuje pomalšie, nádobu ponecháme v kľude asi 3 mesiace a dbáme na to, aby v kvasnej zátke bol vždy koňak. Počas týchto mesiacov medové víno dokvasuje. Časť medového vína ubudne, preto je nutné občas nádobu doplniť rovnakým druhom medového vína alebo prevarenou a ochladenou vodou. Počas dokvasovania sa medové víno čistí a dozrieva. Medové víno je zrelé a schopné plniť do fliaš, ak sa trocha medového vína v otvorenej fľaši nezakalí. Pri prvom pretáčaní, po búrlivom kvasení, sme plnili nádobu zhora, aby sa medové víno prevetralo. Pri druhom stáčaní medového vína do fliaš sa dáva voľný koniec hadice na dno fľaše, aby sa čo najmenej medové víno dostalo do styku so vzduchom. Medové víno stáčame do tmavých fliaš, dobre vyumývaných teplou sódovou vodou a dobre povyplachovaných a usušených. Fľaše uzavierame vlhkým korkom a ukladáme ležato, aby medové víno zvlhčovalo korok. Cez suchý korok má totiž vzduch prístup k medovému vínu a môže dôjsť ku zmene chuti. Fľaše uložíme do suchej pivnice, v tme, s teplotou okolo 10 až 14 stupňov Celzia, aby korok nesplesnivel, namočíme hrdlo fľaše do zmesi 3 dielov parafínu a 1 dielu vosku.
Medové víno má buket po mede aký sme použili. Keď chceme mať víno inej chuti nemusíme pridať odvar z byliniek, ale hneď po naplnení prvej nádoby, pridáme v plátenom vrecku rôzne aromatické korenie, ako hrebíčky, zázvor, škoricu, chmeľ, hrozienka a podobne.
Takýmto postupom si môžeme vyrobiť medové víno aj v menšom množstve, napríklad 10 litrov, skvasením ovocných štiav, muštu a medu, čím získame vynikajúci liečivý nápoj. Ak pridáme na 10 litrov medového kvasu 3 litre ríbezľovej šťavy, získame nápoj, ktorý nám účinne pomôže zbaviť sa jarnej únavy. Podobný účinok bude mať medové víno, ak do kvasu pridáme 3 kg umytých, na oboch koncoch poodrezávaných a nerozmiaganých šípok. Takéto medové šípkové víno je účinným pomocníkom pri chrípkovom ochorení, infekčnom ochorení dýchacích ciest, krvácaní z ďasien, zápale obličiek a močového mechúra. Medové bazové víno, ktoré získame pridaním 3,5 litra bazovej šťavy, lieči zachrípnutie, pomáha pri odkašlaní, je účinné ako preháňadlo, možno ho použiť na potenie a pri odtučňovaní. Ak použijeme ako prísadu do zákvasu 3,5 kg umytých trniek, ktoré zbavíme stopiek, rozmiagame, sparíme 1 a ¾ litrom vriacej vody a ochladíme, získame medové trnkové víno, ktoré upravuje tráviace ťažkosti a pomáha odstrániť nadúvanie.
Nezabúdajme pri úvahách o užití medu aj na takýto nápoj, medové víno, ktoré už v staroveku ľudia pri rôznych slávnostiach popíjali. Tak na zdravie a na dobrý úžitok, priatelia!