nedeľa 3. novembra 2013

"Lovenie" lesných včelstiev

Hlboké rozsiahle lesy sú domovom nielen lovnej zveri, ale boli aj prirodzeným domovom našej včielky, vtedy ešte divoko žijúcej v dutých stromoch. Bujné, divoké, ľudskou rukou ešte nedotknuté rastlinstvo rozsiahlych lúčin a strání poskytuje včielkam bohaté a rozmanité zdroje pastvy. Tieto prirodzené, veľmi dobré podmienky pre život včiel majú za následok, že lesy vo velmi hojnej miere boli obývané divoko žijúcimi včelstvami. A ako naši predkovia hladali a lovili v lesoch divú zver, tak isto hľadali a "lovili" lesné včelstvá, lepšie povedané, požehnanie ich usilovnej práce - med, z ktorého potom robili starý slovanský nápoj - medovinu. A ak dnes včelári nechajú svoju medovinu zrieť šesť rokov, spoznajú čo pili starí Slávi, a keď budú trpezliví a nechajú ju zrieť dvanásť rokov, spoznajú čo pili bohovia na Olympe.
Často zájdem na kus reči ku môjmu susedovi, priateľovi včelárovi, horárovi, vyše osemdesiat ročnému stále vitálnemu starcovi, ktorý od svojej mladosti včelári, a v jeho začiatkoch samozrejme ešte v úľoch so slamenými stenami. Ešte aj dnes si hocikedy rezko vykračuje do okolitých lesov Chočského pohoria, že vraj včely hľadať. A tak z reči do reči môj starý priateľ včelár mi vyzradil, akým spôsobom plánovite, "stopovaním", vyhľadáva lesné včelstvá. Myslím, že sa na mňa nenahnevá, že túto metódu vyzradím celej včelárskej rodine.
Tak, v duchu, vyberte sa s mojim starým priateľom i vy do okolitých hôr. Musíte ísť ďaleko, aspoň 6 km ďaleko od najbližších včelínov, kde je predpoklad, že tam už z včelstiev ošetrovaných na včelnici včely nelietajú. Treba sa vybrať hneď ráno, aby sme okolo deviatej hodiny už boli na stanovišti. Nájdeme si čistinku kde je dobrý rozhľad na všetky strany. Zapálime turistický vyrič a na tomto, ako obetu, najlepšie na papieri, upražíme med. Za chvíľu sa vôňa spaľovaného medu bude šíriť okolím. Pretože tento lov robíme po znáške, v mesiaci auguste, kedy už niet takmer žiadnej znášky, včielky len sliedia a za chvíľu prilietajú k nám, prilákané dráždivou vôňou spaľovaného medu. Na vhodnom mieste dáme včelám medu. Akonáhle sa dve tri napijú, letia domov z radostnou novinou, že objavili zdroj mlsania. Na spiatočnú cestu privedú si už aj družky na hostinu. Napijú sa a zase letia domov. Vtedy už musíme pozorovať odkiaľ prileteli a ktorým smerom odlietajú. Ak sa vracajú dosť rýchlo, predpokladáme, že majú bydlisko neďaleko v niektorom strome, v ktorého útrobách zub času vyhlodal dutinu. Ak sa vracajú neskoršie, vtedy bude ich obydlie dosť ďaleko. Medzitým si nachytáme do prichystanej škatuľky asi dvadsať mlsajúcich včeličiek. Základný smer odletu včiel sme už odpozorovali, teda sa dáme v tú stranu na cestu. Po nejakom čase vypustíme zo škatuľky jednu uväznenú včielku a pozorujeme smer jej odletu, ktorým pokračujeme v našej ceste. Takto to robíme počas cesty dovtedy, dokiaľ nám zásoba chytených včielok stačí. Keď ešte nie sme pri cieli a včielky už nemáme, musíme celú procedúru začať znovu. Prilákame včielky, nachováme, pozorujeme smer letu, napité chytáme do škatuľky a v ceste pokračujeme. Keďže je už podvečer a niet výhľadu, že obydlie včiel nájdeme, ideme domov a v práci pokračujeme na druhý deň na tom mieste, kde sme včera večer prestali. Celá procedúra sa zas opakuje. Keď je naša práca korunovaná zdarom, v korune blízkeho stromu počujeme hukot, sme v cieli.

V skutočnosti si táto práca vyžaduje veľkú trpezlivosť, vytrvalosť a dôslednosť, akú môže dokázať len včelár, skutočný milec včiel. Takýmto spôsobom môžeme prísť k čistému plemenu pôvodnej našej domácej včely. Samozrejme, že len v krajoch odľahlých, vzdialených od ľudských obydlí a včelínov. Lesné včelstvá sú väčšinou zaletené roje z včelníc, ktoré sú tak silné a vitálne, že sa v dutine stromu udržali a častokrát sa vyvinuli v pravých obrov. Keď ku spomínanému zdĺhavému postupu "šľakovania" lesného včelstva pridáme ešte prácu s jeho vyberaním a prenášaním, vidíme, že výsledok je naozaj zaslúžený, že mnohokrát práca prevyšuje hodnotu nájdeného včelstva. Nuž, ale i v tom môže byť včelárska záľuba, ako u poľovníka, ktorý chodí na lov a vracia sa skoro vždy s prázdnym batohom. Kto chce takto "lacno" prísť ku včelám a býva v kraji rozsiahlych lesov, môže vyskúšať svoju včelársku trpezlivosť. Snáď naša práca bude korunovaná úspechom. Samozrejme, ak nás "stopované" včielky nezavedú niekde do horárovho včelína.

piatok 1. novembra 2013

WBC včelí úľ

Dáme včelám luxusný a priestranný uteplený domov, o ktorom si myslíme, že im slúži dobre, a potom zistíme, že bez našej pomoci nedokážu v ňom prežiť. Dnes mnoho komerčných aj hobby včelárov zaťažuje svoje drevo-polystyrénové úle s liekmi a chemikáliami, pričom zdôrazňujú, že chcú "pomôcť" včelám vysporiadať sa so všetkými škodcami a chorobami. 
Chemické látky, používané napríklad na dezinfekciu úľov, budú v dlhodobom horizonte viesť len k väčším problémom pre včely aj pre včelárov. Vnucujeme včelám životný štýl podľa nášho uvažovania. Mali by sme si však začať uvedomovať, že včely vedia oveľa lepšie, čo majú robiť, ako ktokoľvek z nás. To znamená, že keď včelári v záujme svojho pohodlia a pre svoj dôchodok intervenujú nejakým riešením na prospech včiel, často vytvárajú väčšie problémy práve tam, kde žiadne nie sú. 
Pri tradičnom chove včiel na prirodzenom diele sa celý plást medu vybral, med sa precedil alebo vylisoval, vosk sa zohrial a spotreboval. Všetko je to veľmi jednoduché: včely nektár zhromažďujú, spracúvajú, uskladňujú med. Ak chceme dosiahnuť čistý prírodný produkt, musíme sa aj my, včelári, vracať k prírode čo najjednoduchšími metódami včelárenia. Znovu objavované technológie prírodného včelárenia našich dedov, čo umožňuje aj WBC úľ, sa pre mnohých stávajú užitočné. Je možné, že pri dnešnom množstve manipulácií pri získavaní medu, počnúc lisovaním medzistienok, premiestňovaním rámikov, ošetrovaním nadstavkov pokračujúc a končiac oddelením medu z orámovaných plástov v medomete, aby sa dali ďalej použiť, získa včelár síce chutný med, ktorý je zaručene vynikajúcim prírodným produktom, ale so zmenenou kvalitou, farbou aj chuťou.
Podobne, ako vo Francúzsku zľudovel trámikový úľ Warre, tak v Spojenom kráľovstve sa stal ľudovým rámikový úľ WBC. Veľkosť rámika WBC je 356x217 mm. Vnútorné rozmery 10 rámikového nadstavku úľa WBC sú 372x386 mm. Podobnú dĺžku rámika ako má WBC úľ, používajú včelári v Nórsku 365x260 mm. Na Slovensku máme tiež podobné miery dĺžky rámika ako úľ WBC, keď od roku 1912 používame Baloghov rámik s rozmerom 366x366 mm s polovičným rámikom v medníku 366x183mm, od roku 1956 normalizovaný rámik miery "D" 376x310 mm a od roku 1960 rámik Jednotného úľa 370x300 mm s pôdorysom nadstavku 386x386 mm. Dôležitým rozmerom týchto úľových zostáv je veľkosť a tvar ich pôdorysu, ktorý sa približuje k priemeru plodiska 35 až 30 cm, ktorý sa používa v slamených košniciach.  
WBC včelí úľ, je pomenovaný podľa Williama Broughton Carr, ktorý ho skonštruoval. Veľkosť rámika má 356x217 mm. Je to úľ s dvojitými stenami, z ktorých vonkajšia stena chráni obydlie včiel pred nepriazňou počasia, pretože samotné obydlie včiel, pozostávajúce z niekoľkých tenkostenných nadstavkov, je ukryté za vonkajším došteným plášťom úľa, s ktorým majú spoločné dno. Úľová zostava WBC je v mnohých ohľadoch "klasický" úľ, ako je znázornené na obrázkoch, ale určite zabezpečuje pre včelstvo vyššiu úroveň izolácie ako ostatné tenkostenné úle, ktorú ponúka svojou dvojplášťovou konštrukciou, ktorej sa mnohí včelári snažia vyhnúť, vzhľadom k väčšiemu množstvu pre nich nepríjemnej práce, ktorú budú musieť urobiť pri odkladaní Vonkajšieho plášťa úľa pred manipuláciou so včelstvom.
William Broughton Carr sa narodil v Yorkshire v roku 1837 a zomrel v Londýne v roku 1909. Carr bol obchodníkom v Liverpoole, kde žil a venoval sa chovu včiel. Keď ho pozval do Londýna Thomas William Cowan pomôcť zostaviť mu Bee Journal, Carr sa stal redaktorom časopisu "Bee Journal a Record", a zároveň prispieval článkami do Encyclopédia Britannica, ktorá bola vydaná v roku 1911.
William Broughton Carr navrhol štýl včelárenia v úli WBC a publikoval jeho dizajn v roku 1890 v "Journal Bee a Record", kde bol redaktorom. WBC úľ bol vždy veľmi populárny, nie však preto, že má obzvlášť dobrý dizajn, ale preto, že si ho mohol každý postaviť z ľahko dostupných debničiek na ovocie. Včely sa tiež cítia celkom dobre v tom obydlí, pretože sú vždy chránené vonkajším plášťom a strechou pred dažďom, slnkom aj vetrom, hoci žijú v nadstavkoch s pomerne chatrnými stenami. Ďalším dôvodom pre blaho včiel je to, že vonkajšia stena úľa vo veľkej miere tlmí zvuk a umožňuje pravidelné a nepretržité prúdenie vzduchu celým systémom, čo vylučuje možnosť akejkoľvek stagnácie vlhkého vzduchu, a v dôsledku toho akákoľvek výsledná kondenzácia je relatívne malá. Plášť úľa je tiež preto populárny, pretože tam je priestor asi tri palce medzi vnútornou a vonkajšou stenou úľa, ktorý môže byť vyplnený slamou v zime, čo bola bežná prax v minulosti. Plášť WBC úľa môže byť použitý pre ktorúkoľvek tenkostennú vertikálnu úľovú zostavu. To bol tiež veľký skok vo včelárskych technológiách koncom 19.storočia.
A nakoniec ešte poznámka k rámikom. V časopise Slovenský včelár č.5 z roku 1940 sa neznámy včelár pýta: "V medíku mám široké 35 mm rámiky, potrebujem mriežku?" Odpoveď redakcie znie: "Nie. Matka veľmi zriedka tam zájde a len nepatrnú plochu zakladie. Po vyliahnutí tejto plochy mladé včely bunky zanesú medom. - Dbajte, aby v tých rámikoch boli len robotničie bunky." Moje doplnenie: V tom čase používali včelári v plodisku rámiky široké 32 mm. Užšie uličky, to sú menšie bunky robotníc na prirodzenej stavbe, to je viac tepla pre plod, to je lepšia starostlivosť o mlaď,  rýchlejší vývoj včely pod viečkom a menej roztočov.