Roj utečenec

V pondelok sa vyrojilo jedno moje včelstvo. Bol to prvák a dosť silný, pretože sadol na konár v dvoch strapcoch. To znamená, že so starou matkou vyleteli aj mladé matky. Roj po opustení úľa zamieril k blízkemu jaseňu a usadil sa na jeho vrchovci vo výške asi dvadsať metrov nad zemou. Z tak vysokého stanovišťa sa roj nedá striasť, preto som sa s ním hneď rozlúčil. Roju sa však nechcelo pokračovať v ceste. Prieskumníčky obzerali tri dni aj prázdny úľ na mojej včelnici, ale nerozhodli sa pre takéto nové obydlie. Keď na piaty deň, v piatok, po jednom daždivom dni s lejakom a dvoch veterných dňoch roj stále visel v dvoch strapcoch vo vysokej korune jaseňa, myslel som si, že už zomrie hladom. Nestalo sa a v piatok pred poludním sa pobral smerom do polí za dedinou. Išiel som ho aj hľadať, ale v mnou predpokladaných miestach, kde by sa mohol usadiť, som ho nenašiel.

Kamarát Dušan sa rozhodol oživiť v starom ovocnom sade, starý, už pár rokov nepoužívaný včelien. Poupratoval v ňom, vyčistil staré úle, upravil okolie, pokosil burinu a odviezol železný šrot do zberu. Niečo som mu pomohol aj ja. Len včely bolo treba niekde zadovážiť. Otvorili sme letáče na dvoch úľoch, do ktorých sme dali rámiky s medzistienkami. Posledných desať dní sme každý deň chodili pozerať či sa do pripravených úľov nenasťahoval roj. Ani v piatok večer ešte neboli v pripravených úľoch nasťahované včely a to som predpokladal, že ten môj roj utečenec, ktorý sa rozdelil na dva strapce a v piatok sa pobral putovať ďalej, že sa do prázdnych úľov vo včeliene nasťahuje.
V sobotu pred poľudním mi naradovaný Dušan prišiel oznámiť, že do jedného pripraveného úľa určite priletel roj, pretože je na letáči rušný život včiel. Išiel som s Dušanom do včeliena a presvedčil som sa, že má pravdu. Pozrel som do plodiska. Je to veľký roj, obsadá uličky na všetkých deviatich rámikoch. 

Po vykonanej prehliadke sme sa pobrali domov naobedovať. Keď sme zatvárali na včeliene dvere, objavil sa nad strechou tej krásnej starej stavby medzi starými jabloňami a slivkami ďalší roj. Prilietal, presnejšie povedané vznášal sa v povetrí s jemným bzučaním, rozprestretý ako lietajúci koberec. Krúžil nad strechou včeliena a včielky začali pomaly klesať nižšie ako tisícky vrtuľníkov. Pristávali na  stene aj letáči vyhliadnutého úľa a kľudne, s rozvahou a istotou začali vchádzať do nového bydliska. Úžasné divadlo. Úžasné aj preto, že ten môj roj, vlastne dva roje utečence, na šiesty deň docestovali tam, kde sme si to s priateľom Dušanom želali. Je to fajn, že ďalší starý včelien ožil. Nech sa im teda na novom stanovišti darí.