Klub Šanca pre včely

V Čechách vznikla celkom spontánne vyvolaná iniciatíva, klub Šanca pre včely, ktorá ma okamžite zaujala a môj blog aj ja sme sa stali ihneď súčasťou klubového permanentného seminára. Záujem o toto hnutie prejavil aj jeden včelár z Poľska s cca 100 včelstvami, takže hnutie je od prvopočiatku medzinárodné, čo je asi len dobre. Technické prístupy ku včeláreniu vo včelárskej obci pretrvávajú a tak hlavným cieľom tohoto hnutia by malo byť začať toto meniť. V tomto hnutí ide predovšetkým o to, ako nebyť predovšetkým chovateľom včiel, ale ako byť predovšetkým včelárom!

  

Myšlienka klubu na zriadenie stanovišťa s divokým chovom včiel na každej včelnici je určite ušľachtilá, pretože populácia včelstiev za posledných dvadsať rokov klesá. Je smutné, že po objavení roztoča v našich včelstvách pred tridsiatimi rokmi, počet včelárov po súčasnosť klesol možno o polovicu. Metódy varroa-ošetrovania včelstiev sa menia každých pár rokov so známymi negatívnymi úspechmi. Ochrancovia prírody z radov včelárskej obce poznávajú prírodu len na papieri, účasť na akciách s poradenstvom včelári často ignorujú a potom šírená osveta nemá žiadny vplyv na zdravotný stav včelstiev. Mňa osobne hnevá ten nezmysel, keď včelár počas sezóny natisne do včelstiev množstvo chémie, jarným náterom plodu počnúc, letným kyslým kúpelom včiel pokračujúc, jesennou fumigáciou sa uisťujúc a zimným aerosolovaním končiac. Načo je tento vytrvalo šírený postup dobrý? Počas mojej včelárskej praxe som použil na ošetrenie včelstiev amitraz, gabon a kyselinu mravčiu. Nikdy som ich nekombinoval, v sezóne som použil iba jeden z uvedených prípravkov a z mojich včelstiev ani jedno nezomrelo. Prečo?

Nechápem včelára, ktorý zmení každých šesť mesiacov liečbu o účinnejší a bezpečnejší prípravok len preto, že včelár dôchodca so skúsenosťami, alebo veľký včelár, ktorý si nemôže dovoliť mať problémy, sa riadia nimi vymyslenými opatreniami na pravidelné ničenie roztočov Varroa. A na jar budúceho roka znovu a znovu prežívajú situáciu niekedy s 90-100 % stratami včelstiev. Poznám veľa včelárov, skúsených, neskúsených, mladých i starých, ekologických a konvenčných, ktorí sa starostlivo a zodpovedne venujú liečbe ich včelstiev. Každý z nich má jednoducho iný názor na ošetrovanie včelstiev. Viem, a z vlastnej záhrady poznám, že udržateľnú Varroa reguláciu včelstiev dosiahnem jednou z doporučovaných metodík, ktoré sú rovnocenné a sú to: zootechnicko-chovateľské, termické a chemické postupy. Neodsudzujem ani jednu z týchto metód, osobne sa snažím vo svojich včelárskych postupoch zvoliť jednoduchú cestu, ktorá je založená na minimálnom vyrušovaní včelstiev. Kto chce včeláriť v súlade s prírodou, musí prestať uvažovať v rovine priemyselmých postupov, tu vôbec nepomáhajú výhovorky na dodržiavanie nadiktovaných predpisov "zhora", pretože ste iba vy zodpovední za svoje včely.

Ak som správne pochopil "desatoro" hnutia, tak klub Šanca pre včely nie je o biovčelárení. Tu ide o to, že vyše štvrťstoročia sa pasujeme s roztočom Varroa s pomocou liečiv, ktoré nám doporučuje výskum. Výskum sa za celé toto obdobie zaoberá súbežnými vírusovými a bakteriálnymi chorobami, ktoré môže mať na svedomí tiež Varroa destruktor. Ale mor včelieho plodu sme tu mali dávno pred roztočmi Varroa. Toto bakteriálne ochorenie včelstva bolo na Slovensku prvý krát diagnostikované v roku 1939. Je možné predpokladať, že sa k nám choroba rozšírila až po zavedení rámikov a medzistienok do praxe. Pri včelárení v košniciach na prírodnom diele choroba nebola nikdy zistená. Aj jej pôvodný názov, Americká hniloba včelieho plodu, je odvodený od úľa Amerikán s rozoberateľným dielom na rámikoch. Preto dnes včelárov zaujíma štýl vedenia včelstiev na prírodnom diele. Trámikový úľ je od rámikového úľa starší o polstoročie, ale u nás nikdy nedostal šancu dokázať svoje kvality, aby bol súčasťou životaschopného včelieho organizmu. Zaslúži si pozornosť vedy a využitie v praxi. V trámikovom úli s prirodzenou stavbou majú včely uľahčenú starostlivosť o plod, udržia v plodisku dostatočne vysokú stálu teplotu jej jednoduchou reguláciou medzi uličkami, každú sezónu obnovia dielo a roztoče Varroa väčšinou obsadia plodové bunky po obvode plodového hniezda. Samozrejme, že môžem uviesť množstvo ďalších príkladov, s ktorými sa musia včely denne vysporiadať a ktoré im hádže pod nohy človek a jeho "jednoduché" postupy v poľnohospodárstve v súlade s heslom "viac je lepšie", ale z vyššie uvedeného vyplýva, že roztoč Varroa destruktor nie je najväčším nepriateľom Včely medonosnej.