Nie je med ako med

MÁME RADI MED A MALI HO RADI AJ NAŠI PREDKOVIA. BUDÚ HO MAŤ RADI AJ GENERÁCIE PO NÁS [AK SA TO, ČO BUDÚ KONZUMOVAŤ,

BUDE STÁLE DAŤ NAZVAŤ MEDOM]. AVŠAK NÁROKY NA PRODUKCIU SÚ MNOHONÁSOBNE VYŠŠIE, AKO BOLI V MINULOSTI. MUSÍ SA PRODUKOVAŤ V OBROVSKÝCH MNOŽSTVÁCH, ABY SA DOKÁZAL POKRYŤ DOPYT. TEN SA NEUSTÁLE ZVYŠUJE KVÔLI VYUŽÍVANIU MEDU V DRUHOTNÝCH POTRAVINOVÝCH VÝROBKOCH A DOPLNKOCH VÝŽIVY. V DNEŠNEJ DOBE SA UŽ VÔBEC NEBAVÍME O DOPYTE PO KVALITNOM, ČISTOM, NERAFINOVANOM

ORGANICKOM MEDE. TAKOM, AKÝ TU MALI NAŠI PREDKOVIA. JE PRIRODZENÉ, ŽE TO TAK ANI NEMÔŽE BYŤ, PRETOŽE BY TO NEPOKRYLO ANI TRETINU DOPYTU. PRETO MUSÍME AKCEPTOVAŤ NÁSLEDKY, KTORÉ HOVORIA ŽE BUĎ ZVÝŠIME PRODUKCIU MEDU, ALEBO HO ZAČNEME FALŠOVAŤ.

SAMOZREJME, ŽE SA OBIDVE TIETO VECI DEJÚ. VÝSLEDKOM SÚ ČORAZ SLABŠIE A ČORAZ VIAC CHORÉ VČELY. A NA DRUHEJ STRANE OKLAMANÍ SPOTREBITELIA KTORÍ SI V DOMNIENKE, ŽE ROBIA NIEČO DOBRÉ PRE SVOJE ZDRAVIE, NAOPAK ŠKODIA.

Ofalšovanie medu nie je v dnešnej dobe vôbec núdza. A to nemyslím iba riedenie medu (pridávaním vody a škrobového cukru), ale dokonca aj jeho komplexnú výrobu bez potreby včiel. Možno si pomyslíte: čo je toto za bláznovstvo? Veď med je predsa med a k nemu patria včely. To sa mýlite. Len na Slovensku sme mali v poslednej dobe mnoho škandálov, keď potravinové kontroly odhalili, že predávaný med nebol med. Bola to kombinácia karamelizovaného cukru a kukuričného sirupu a iné podobné zlo­ženia, ktoré chuťou med pripomínajú. Odborník by to, samozrejme, rozoznal, no bežný spotrebiteľ ťažko.

Aj vy cestujete po našich slovenských cestách a často vidíte stánky alebo stolíky s nápisom „pra­vý lesný med" alebo „pravý včelí med"? Nenechaj­te sa oklamať. Práve u týchto „pravých" včelárov bolo odhalených najviac podvodníkov, ktorí pre­dávajú niečo, čo s medom nemá nič spoločné. Ak takýchto predajcov nemáte overených (česť výnimkám), pokračujte radšej ďalej v ceste. Čím viac medu, tým väčšie zisky. To platí pre každého, kto je v reťazci predaja medu zahrnu­tý. Dajme tomu, že vo veľkých reťazcoch, kde väčšina ľudí nakupuje, stále nájdeme med, ktorý nebol falšovaný a nič do neho nebolo pridávané. Koľko sa ho musí vyprodukovať, aby dokázal zásobiť všetky tieto reťazce? Stačí slovenská pro­dukcia? Ťažko. Obrovské množstvá sa dovážajú. Odkontrolovať ich pôvod a spôsob výroby je takmer nemožné.

Hlavne, aby včely produkovali čo najviac. Musia prežiť, musia makať, musia mať energiu! Naj­vyšším cieľom je kvantita, nie kvalita. A tu sa dostávame k prikrmovaniu včiel alebo dnes už skôr poriadnemu kŕmeniu, ktoré vám dokonca bude obhajovať nejeden včelár. Argument? Pri­krmovať treba, aby včely prežili do jari. Prikrmovanie včiel začalo zhruba pred nejakými 100 rok­mi, takže vzniká otázka, ako včely prežili do jari predtým, ako ich človek začal prikrmovať? Ďalšia dôležitá otázka je: Čím sa včely prikrmujú? Včely odjakživa zbierali nektár, ktorý zmiešali so svojimi enzýmami a ukladali do voskových komôr, a z nich sa potom mohli celú zimu kŕ­miť. Takto bez akýchkoľvek problémov prežívali a dokážu aj dnes prežiť až do jari, kým sa znovu príroda prebudí. Tento spôsob je pre včely priro­dzený a najvýživnejši. Ľudia však argumentujú, že biely rafinovaný cukor a vysoko fruktózový ku­kuričný sirup je pre včely to isté ako med, ktorý si vyprodukujú.

S týmto tvrdením sa dá jedine nesúhlasiť. Rov­nako ako majú tieto sladidlá katastrofálny dopad na človeka, tak to platí aj pre včely. O to viac, že prichádzajú o plnohodnotnú výživu plnú en­zýmov, minerálov a vlákniny, ktorú si samy vy­produkovali, a namiesto toho dostávajú mŕtve sacharidy bez akejkoľvek výživy, len s cieľom energickej hodnoty. Tieto sacharidy majú pod­statne odlišné pH ako pravý med. Sú oveľa viac kyselinotvorné a oslabujú celú kolóniu včiel, kto­ré sú potom menej odolné voči chorobám a zne­čisteniu prostredia.

Ďalší fakt, ktorý si mnoho ľudí neuvedomuje, je, že cukor a kukuričný sirup, aký včely dostávajú, si uskladňujú v tých istých voskových komorách ako nektár, z čoho vyplýva, že med nemôže mať svoju čistú organickú hodnotu. Je to zmes cukru, kukuričného sirupu a medu. Mal som v rodine dobrého včelára, od ktorého som sa niečo naučil. Bol ním môj starý otec, ktorý venoval posledných 20 rokov svojho života včeláreniu. Svoj včelín mal v tatranských horách a o včely sa príkladne staral. Veľakrát som sledo­val, ako vzniká ten skvelý nektár, ktorým si pole­jem chlieb. Med mal krásnu tmavú farbu a chuť, ktorú si dodnes pripomínam, pretože sa k takej už neviem dostať.

Môj starý otec včely ničím nekŕmil. Vždy im nechal dostatok ich vlastného medu, aby doká­zali prežiť do jari. Na kvalite medu to bolo cítiť. Neodpustím si poznámku, že nech si dnes kú­pim ten najkvalitnejší med označený desiatkami nálepiek BIO kvality, nemá proti medu, aký si pamätám, žiadnu šancu. Nerád by som urazil poctivých včelárov, ktorí sa o včely starajú s lás­kou a vyrábajú kvalitný med. No je mi jasné, že títo včelári asi nezásobujú väčšinu obchodov, pretože by medu nemali dostatok. Môj starý otec dokázal každý rok vyrobiť dostatok medu na jeden rok pre našu rodinu a blízkych. Ak by chcel vyrábať viac, musel by včelám viac medu zobrať, a teda začať prikrmovať. A niečo také si on nevedel predstaviť.

Poznáte nejakého včelára? Porozprávajte sa o jeho skúsenostiach. Pýtajte sa na proces sta­rostlivosti o včely a výrobu medu. Ak sa chcete dostať ku kvalitným výrobkom, zájdite si za lo­kálnymi včelármi, poprípade malými rodinnými firmami. Možno objavíte, že tradície úplne nevy­mreli. Možno ochutnáte med, aký ste v ústach nemali už roky, pretože ste ho doteraz nakupova­li iba v supermarketoch. Nielen chuť medu, ale aj skúsenosť v podobe stretnutia s ľuďmi, ktorí vyznávajú iné hodnoty ako mnohí z nás, môže byť zaujímavou inšpiráciou.

Uverejnené v časopise Zem a vek, marec 2014