Skutočne potrebujeme chemické poľnohospodárstvo?

Svetová populácia neustále rastie. Do roku 2050 budeme musieť zdvojnásobiť produkciu jedla. K tomu je potrebné genetické inžinierstvo, moderné pesticídy a hnojivá. Veľa hnojív. Preto musí agrovýskum denne ruka v ruke pracovať s farmármi a ich rodinami. Vy snáď nechcete nakŕmiť svet? Správy, ako je táto, sa v poslednom čase vynárajú odvšadiaľ. Ale kto za nimi skutočne stojí? Ukázalo sa, že korporácie profitujú na dnešnom spôsobe farmárčenia. Hlavne samotní predajcovia pesticídov, hnojív a chemikálií. Utrácajú miliardy, aby nás varovali, že len ich postup má budúcnosť. Reč je o priemyselných združeniach ako "Spolok pre sýtu budúcnosť", ktorých členovia sú napríklad zástupcovia "Asociácie dresingov a omáčok", či "Národného inštitútu mrazenej pizzy". Ale spýtajte sa skutočných roľníkov, ktorí vedia najlepšie, ako nasýtiť svet a dostanete dosť odlišnú odpoveď. Príbeh, ktorý je možné častokrát počuť pri rozhovoroch v roľníckych rodinách, je povedzme tento. Vďaka polstoročiu zahmlievania a lobbingu, ktorý to financuje, dnes poľnohospodárstvo fandi veľkým spoločnostiam (aj veľkovčelárstvam) a ich chemickému poľnohospodárstvu. Súkromne hospodáriaci roľníci (aj včelári) sú tak nútení pristúpiť na ich hru. Je tak jasné, že mnohým farmárom hrozí zánik, ak sa nerozhodnú ísť cestou chemickej produkcie potravín. Ísť rovnakou cestou ako veľké podniky rovnako znamená koniec prirodzenej produkcie a sústredenie sa len na jednu plodinu s finančným efektom. Hospodárske zvieratá, ktoré boli zvyknuté voľne sa pásť, sú zatvárané do preplnených a špinavých maštalí. Aby udržali tento neprirodzený proces v chode, musia si od niekoľkých veľkých firiem kupovať zdroje výroby (aj odložence a matky) za neustále narastajúce ceny. Je to rýchla závislosť. Škodcovia sú odolnejší a musíte tak používať viac chemikálií. Zvieratá sú náchylnejšie na choroby, čo vás núti kupovať viac farmaceutík, pôda stráca svoju prirodzenú úrodnosť, pričom sa musí pomôcť chemickými hnojivami. Keď sa potom roľník snaží svoju úrodu predať, narazí na stále tých istých pár veľkovýkupcov ponúkajúcich nepredvídateľné ceny. Taká ekonomika nemôže prežiť. Za posledných päťdesiat rokov milióny zúfalých farmárov podpísali kontrakty s veľkými spoločnosťami, ktoré im diktujú každý pohyb. Mnohí o svoje farmy prišli. Celý zárobok ide najviac do vrecka korporácií. Preto je len každá desiata farma Západného sveta schopná uživiť rodinu. V mnohých krajinách Zeme sa scénár opakuje. Malí farmári, ktorí uverili sľubom veľkých spoločností, sa nechávajú chytiť do smrtiacej pasce. Takže, firmami riadené poľnohospodárstvo niektorým vyhovuje. Hlavne tým najväčším spoločnostiam. Nevyhovuje však typickej roľníckej rodine. Prvý z mýtov o prosperujúcom rodinnom poľnohospodárstve je teda vyvrátený.
Ale svet akosi nakŕmiť musíme. No nie? A ako, keď nie chemickou cestou? Máme dáku inú možnosť? Určite! A priamo úžasnú! Nenájdete na ňu reklamu v televízii, nie je dotovaná korporáciami. Moderné dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo však znamená koniec toho chemického nezmyslu. Používa lepšie praktiky, nie drahé doplnky. Roľníci udržujú zdravú pôdu pestovaním niekoľkých plodín, ktoré sa striedajú. Ich dobytok žije voľne na pasienku, nie v preplnených maštaliach. Hnojí sa maštaľným hnojom a kompostom, aby pôda zostala zdravá. Zdravé plodiny s dobrým systémom striedania udržujú rovnováhu medzi škodcami bez toho, aby sa ubližovalo hmyzu, ktorý potrebujeme ako dôležitých opeľovačov. Ako tento spôsob výroby ovplyvní každého z nás? Masovo. Chemické farmy ničia našu pôdu. Tony zdravej pôdy sa každým rokom strácajú. Vysávajú veľké množstvo vody, ktorá je v podstate nenahraditeľná. Tiež používajú tony antibiotík, čo má za následok vznik nových nebezpečných baktérií. Vytvárajú tak toxický odpad, ktorým zaplavujú naše rieky, oceány a lesy. V tele priemerného občana Západného sveta je už teraz prítomné najmenej trinásť pesticídov. Dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo je lepšie pre roľníka, aj pre životné prostredie. Môže ale skutočne nakŕmiť svet? Štúdie stále naznačujú, že áno. Malí farmári už v súčasnosti produkujú 70% jedla na svete. Budúcnosť poľnohospodárstva nie je založená na chémii. Priemyselné poľnohospodárstvo spotrebuje viac fosilných palív, vody a pôdnych minerálov. To znamená tie nenahraditeľné prírodné zdroje, ktoré sa neustále budú zdražovať. Nakoniec sa priemyselné poľnohospodárstvo tak zrúti ako domček z kariet. Priemyselné poľnohospodárstvo nemôže do budúcnosti nakŕmiť svet, a ani dnes tomu tak nie je. Jedna tretina svetovej produkcie pšenice sa používa na výkrm dobytka. Z najpestovanejšej plodiny, kukurice, ľudia konzumujú len 1% z celkovej produkcie. Väčšina ide na výrobu palív a kŕmenie dobytka. Prečo pri takej produkcii ľudia hladujú? Každý človek by mal mať právo pestovať či kupovať jedlo, ktoré potrebuje. Presne to je hlavným poslaním trvale udržateľného hospodárstva. Takže keď vám nabudúce výrobcovia mrazenej pizze či toxických pesticídov budú nahovárať, že existuje len jedna cesta ako v budúcnosti nakŕmiť svet, povedzte im, že ich príbeh má mnoho dier. Roľníci dokazujú, že my všetci si môžeme dopriať zdravé jedlo, a každý z nás má možnosť k tomu prispieť. Môžeme zvrátiť tok peňazí v poľnohospodárstve, ktoré je dnes ovládané veľkými spoločnosťami. Môžeme povstať a hájiť záujmy zdravého poľnohospodárstva aj tu, v našej dedine, i na celom svete. Veľa ľudí je za odzvonenie kapitalizmu, len sa obávam, že naše vedomie nie je pre nový socializmus dostatočne pripravené.