Neviem, či je zo mňa včelár chovateľ, ošetrovateľ alebo koristník. Naša včelárska literatúra z 20-teho storočia uvádza, že včelár ako ja, ktorý fandí jednoduchým technológiám pri ošetrovaní včelstiev, vraj vie o ich živote, úlohách a potrebách veľmi málo. Nie je údajne chovateľom včiel, ale koristníkom. Také spochybňujúce názory boli medzi včelármi bežné pred sedemdesiatimi rokmi a mnohí sú ich zástancami ešte aj dnes. Keď si preštudujete Novackého Včelárstvo, Gešajovského Praktického včelára, Komorovu Ročenku včelára, Čavojského Včelárstvo alebo Silného Abecedu včelára, tak všetky tieto známe rukoväte včelárenia z 20.storočia preferujú prax v dvojpriestorových Béčkach a Jednotných úľoch. Rozoberateľný úľ s mobilnými rámikmi slúži na poznávanie života včiel priamo uprostred ich obydlia. Vyhovuje predovšetkým včelárovi. O tom, či vyhovuje aj včelám, je polemika možná, predovšetkým z pohľadu množstva ochorení včiel v súčasnosti. Dnes však vieme, že uniformovaná normalizovaná sústava dvojpriestorových typov úľov z roku 1935 u nás zabrzdila vývoj včelárskej pospolitosti vo včelárskych technológiách najmenej na sedemdesiat rokov. Takéto úradnícke rozhodnutie odsúdilo úle s dvojradovými plodiskami a úle s trámikmi, ktoré vyhovujú predovšetkým včelám, na zánik, s odôvodnením, že nie sú v súlade s biologickými požiadavkami včelstiev. Nedostatočnej osvety sa dostalo normalizovanému áčku s dvojradovým plodiskom a jeho Dadant kombinovanej verzii s céčkom a béčkom. Neujal sa Boconády malý úľ, ani Němečkov úľ, ktoré umožňujú praktizovať jednoduché formy včelárenia a Krajinský zadovák postupne vyraďovali včelári z prevádzky. Všetko sú to sústavy s dvojradovým plodiskom. Nič z toho dôvodiaceho tvrdenia o koristníkoch a biológii nie je pravda. Dnes sa vo svete venujú jednoduchým technológiám včelárenia tí najskúsenejší včelári na farmách s niekoľkými stovkami včelstiev. Vďaka Internetu máme možnosť sa dozvedieť o moderných spôsoboch ošetrovania včelstiev, ktoré boli známe a popísané už začiatkom 19.storočia.
Nedostal som sa k literatúre, ktorá by popisovala horný letáč, jeho konštrukčné riešenie a spôsob ošetrovania včelstva v úľovej zostave s letáčom v povale. Z toho usudzujem, že horný letáč nemení nič na metodike, že je rovnaká ako pri úľoch s dolným letáčom. O hornom letáči si môžem urobiť úsudok len z pohľadu na staršie fotografie a z rozprávania ešte žijúcich pamätníkov. Každá včelárska literatúra však uvádza, že všetkých päť stien úľového priestoru môže byť nepriedušných, ale strop musí dýchať, ak nemá v úli vznikať zvýšená vlhkosť a v lete nadmerné teplo. Táto praxou overená skúsenosť za mňa rozhodla a moje včely budú už túto zimu v chumáči nad nepriedušným dnom a pod strechou s letáčom. Viem, že moje včelárske postupy sú v rozpore so všeobecne uznávanými modernými praktikami s priehľadnou fóliou a očkom, ale starý otec už tiež o tom vedel svoje a jeho skúsenosti znamenajú niečo ako "Soľ nad zlato". Keď je vám od nôh zima, trasiete sa na celom tele. Často hovoril: Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom. Kaz 1,9
Včely v obydlí s Warré metodikou pripevňujú dielo na steny úľa a na triangel-trámiky pod povalou každého boxu. Med sa odoberá každý rok z najvrchnejšieho nadstavku. Nožom na podrezávanie diela sa plásty oddelia od steny úľa, vykroja sa z nadstavku a prázdny medník sa podstaví pod dvojradové plodisko. Tým sa súčasne zabezpečuje každé dva roky výmena diela. Pri odoberaní dvoch nadstavkov s medom v sezóne, vymeníme dielo každý rok. To má zo zdravotného hľadiska pre včely veľký význam. Za priaznivých znáškových podmienok včely vymenia dielo aj dvakrát za sezónu, ako sa to stalo mne v roku 2009, kedy som robil medobranie štyri krát. S pomocou noža, kriváka na podrezávanie plástov a pri používaní triangel-trámikov je dielo v úli ľahko rozoberateľné ako v prípade mobilných uzavretých rámikov.
Aby včely nepristavali plást ku dnu úľa, používam v nepriedušnom odoberateľnom dne drevenú mriežku, ktorá je stavebnou zábranou. Po vytiahnutí varroapodložky z dna úľa sa z neho v tom momente stane dolný letáč.
Horný letáč je vyfrézovaný do povaly úľa. Určite spoľahlivo odvedie vodné pary v zime a prehriaty vzduch v lete. Po skúsenostiach s očkami, včelám nerobí problém obsadiť tento priestor v ktoromkoľvek plodujúcom ročnom období a regulovať výmenu vzduchu v úli. V očkách nn úľa to dokážu včely regulovať aj v skorej jari, počas chladných dní. Keď včelstvo zmocnie, nemôže mať s kontrolou horného letáča žiadne starosti. V povale úľa mám vyvŕtané očko s priemerom 25 mm. Je vybavené uzáverom z 1,5 litrovej plastovej flaše z minerálky, ktorý do očka presne pasuje. Uzáver na závit nemá chybu a očko úplne stačí na prechod včiel pri podávaní krmiva cez presakovacie viečko zo skleného obalu. Predpokladám, že horný letáč bude včelám len na úžitok a straty a defekty nebudú také výrazné ako v prípade tepelne izolovaných úľov s prehnaným uteplením včelstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára