Skutočne potrebujeme chemické poľnohospodárstvo?

Svetová populácia neustále rastie. Do roku 2050 budeme musieť zdvojnásobiť produkciu jedla. K tomu je potrebné genetické inžinierstvo, moderné pesticídy a hnojivá. Veľa hnojív. Preto musí agrovýskum denne ruka v ruke pracovať s farmármi a ich rodinami. Vy snáď nechcete nakŕmiť svet? Správy, ako je táto, sa v poslednom čase vynárajú odvšadiaľ. Ale kto za nimi skutočne stojí? Ukázalo sa, že korporácie profitujú na dnešnom spôsobe farmárčenia. Hlavne samotní predajcovia pesticídov, hnojív a chemikálií. Utrácajú miliardy, aby nás varovali, že len ich postup má budúcnosť. Reč je o priemyselných združeniach ako "Spolok pre sýtu budúcnosť", ktorých členovia sú napríklad zástupcovia "Asociácie dresingov a omáčok", či "Národného inštitútu mrazenej pizzy". Ale spýtajte sa skutočných roľníkov, ktorí vedia najlepšie, ako nasýtiť svet a dostanete dosť odlišnú odpoveď. Príbeh, ktorý je možné častokrát počuť pri rozhovoroch v roľníckych rodinách, je povedzme tento. Vďaka polstoročiu zahmlievania a lobbingu, ktorý to financuje, dnes poľnohospodárstvo fandi veľkým spoločnostiam (aj veľkovčelárstvam) a ich chemickému poľnohospodárstvu. Súkromne hospodáriaci roľníci (aj včelári) sú tak nútení pristúpiť na ich hru. Je tak jasné, že mnohým farmárom hrozí zánik, ak sa nerozhodnú ísť cestou chemickej produkcie potravín. Ísť rovnakou cestou ako veľké podniky rovnako znamená koniec prirodzenej produkcie a sústredenie sa len na jednu plodinu s finančným efektom. Hospodárske zvieratá, ktoré boli zvyknuté voľne sa pásť, sú zatvárané do preplnených a špinavých maštalí. Aby udržali tento neprirodzený proces v chode, musia si od niekoľkých veľkých firiem kupovať zdroje výroby (aj odložence a matky) za neustále narastajúce ceny. Je to rýchla závislosť. Škodcovia sú odolnejší a musíte tak používať viac chemikálií. Zvieratá sú náchylnejšie na choroby, čo vás núti kupovať viac farmaceutík, pôda stráca svoju prirodzenú úrodnosť, pričom sa musí pomôcť chemickými hnojivami. Keď sa potom roľník snaží svoju úrodu predať, narazí na stále tých istých pár veľkovýkupcov ponúkajúcich nepredvídateľné ceny. Taká ekonomika nemôže prežiť. Za posledných päťdesiat rokov milióny zúfalých farmárov podpísali kontrakty s veľkými spoločnosťami, ktoré im diktujú každý pohyb. Mnohí o svoje farmy prišli. Celý zárobok ide najviac do vrecka korporácií. Preto je len každá desiata farma Západného sveta schopná uživiť rodinu. V mnohých krajinách Zeme sa scénár opakuje. Malí farmári, ktorí uverili sľubom veľkých spoločností, sa nechávajú chytiť do smrtiacej pasce. Takže, firmami riadené poľnohospodárstvo niektorým vyhovuje. Hlavne tým najväčším spoločnostiam. Nevyhovuje však typickej roľníckej rodine. Prvý z mýtov o prosperujúcom rodinnom poľnohospodárstve je teda vyvrátený.
Ale svet akosi nakŕmiť musíme. No nie? A ako, keď nie chemickou cestou? Máme dáku inú možnosť? Určite! A priamo úžasnú! Nenájdete na ňu reklamu v televízii, nie je dotovaná korporáciami. Moderné dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo však znamená koniec toho chemického nezmyslu. Používa lepšie praktiky, nie drahé doplnky. Roľníci udržujú zdravú pôdu pestovaním niekoľkých plodín, ktoré sa striedajú. Ich dobytok žije voľne na pasienku, nie v preplnených maštaliach. Hnojí sa maštaľným hnojom a kompostom, aby pôda zostala zdravá. Zdravé plodiny s dobrým systémom striedania udržujú rovnováhu medzi škodcami bez toho, aby sa ubližovalo hmyzu, ktorý potrebujeme ako dôležitých opeľovačov. Ako tento spôsob výroby ovplyvní každého z nás? Masovo. Chemické farmy ničia našu pôdu. Tony zdravej pôdy sa každým rokom strácajú. Vysávajú veľké množstvo vody, ktorá je v podstate nenahraditeľná. Tiež používajú tony antibiotík, čo má za následok vznik nových nebezpečných baktérií. Vytvárajú tak toxický odpad, ktorým zaplavujú naše rieky, oceány a lesy. V tele priemerného občana Západného sveta je už teraz prítomné najmenej trinásť pesticídov. Dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo je lepšie pre roľníka, aj pre životné prostredie. Môže ale skutočne nakŕmiť svet? Štúdie stále naznačujú, že áno. Malí farmári už v súčasnosti produkujú 70% jedla na svete. Budúcnosť poľnohospodárstva nie je založená na chémii. Priemyselné poľnohospodárstvo spotrebuje viac fosilných palív, vody a pôdnych minerálov. To znamená tie nenahraditeľné prírodné zdroje, ktoré sa neustále budú zdražovať. Nakoniec sa priemyselné poľnohospodárstvo tak zrúti ako domček z kariet. Priemyselné poľnohospodárstvo nemôže do budúcnosti nakŕmiť svet, a ani dnes tomu tak nie je. Jedna tretina svetovej produkcie pšenice sa používa na výkrm dobytka. Z najpestovanejšej plodiny, kukurice, ľudia konzumujú len 1% z celkovej produkcie. Väčšina ide na výrobu palív a kŕmenie dobytka. Prečo pri takej produkcii ľudia hladujú? Každý človek by mal mať právo pestovať či kupovať jedlo, ktoré potrebuje. Presne to je hlavným poslaním trvale udržateľného hospodárstva. Takže keď vám nabudúce výrobcovia mrazenej pizze či toxických pesticídov budú nahovárať, že existuje len jedna cesta ako v budúcnosti nakŕmiť svet, povedzte im, že ich príbeh má mnoho dier. Roľníci dokazujú, že my všetci si môžeme dopriať zdravé jedlo, a každý z nás má možnosť k tomu prispieť. Môžeme zvrátiť tok peňazí v poľnohospodárstve, ktoré je dnes ovládané veľkými spoločnosťami. Môžeme povstať a hájiť záujmy zdravého poľnohospodárstva aj tu, v našej dedine, i na celom svete. Veľa ľudí je za odzvonenie kapitalizmu, len sa obávam, že naše vedomie nie je pre nový socializmus dostatočne pripravené.

Zdravá výživa

Environment, to je životné prostredie, a čím je čistejšie, tak aj výživa pre hospodárske zvieratá a aj pre nás, ľudí, bude zdravšia. Ja som z roľníckej rodiny a pamätám si časy keď sme mali každý všedný deň na obed niečo ako vegetariánske jedlo. Boli to zemiaky na mnoho spôsobov, hrach, fazuľa, ovsená kaša, jačmenné krúpy, pohánka, kapusta, syr, bryndza, mlieko, vajíčka, samozrejme aj domáci chlieb, čiže produkty, ktoré sa dopestovali bez umelých hnojív a bez chemických postrekov doma, na gazdovstve. Mäso bolo len v nedeľu a vo sviatok. Baranina, hydina, hovädzina, slanina a klobása spestrili domácu stravu len v malom množstve, pretože ak sa do roka zaklalo doma jedno prasa, tak zakáľačkové špeciality museli pre rodinu vydržať celý rok.

Jeden zo spôsobov ako uchovať zeleninu a ovocie na zimu, je sušenie. Je to technologicky najjednoduchší a najlacnejší spôsob uchovávania potravín a sušiť sa dá všetko. V každej domácnosti sa nájde supersušiareň. Keď navštívite starú mamu a spýtate sa jej, ako sa jedlo v zime, určite budete prekvapení, ako to vlastne chodilo. Predtým ľudia nejedli v zime surovú zeleninu a ovocie, ale všetko bolo sušené, varené, pečené alebo kompótované. Ľudia prirodzene vedeli, že v zime nie je dobré sa ochladzovať, ale naopak, treba sa zohrievať. 

Ďalší spôsob, ako uchovať niečo na zimu, je namočiť to do alkoholu. Vie včelár pripraviť dobrú pálenku? Myslím, že áno. Pred rokmi mi zostalo na dne tridsať litrovej kanvy asi päť kilogramov na kameň stvrdnutého medu. Kanvu som v jeseni doplnil slivkami, zalial vodou a po vykvasení som mal z toho množstva šesť litrov kvalitnej pálenky. Komu zvyšuje kvetový med, môže ho rozpustiť v pramenitej vode, zmerať muštomerom množstvo cukru v roztoku, ktorého by malo byť približne 22°, a nechať roztok v nádobe, s hranolkami podloženým vrchnákom, kvasiť dva až tri týždne, čo je ovplyvnené teplotou a potom dať medový kvas vypáliť do pálenice. Táto pálenka, môj sused ju nazval "stobohovica", je od slivovice na nerozoznanie.

Je smutné, že sa znova musíme učiť prirodzenosti, ktorá nášmu telu prospieva. 

Tu je niekoľko perfektných receptov, ktoré porovnávajú, ako organické a konvenčné poľnohospodárstvo ovplyvňuje život roľníkov a ľudí na vidieku. Ktorá z týchto dvoch foriem obrábania pôdy uživí svet?

Kde bolo tam bolo, všetci sme prežili čas rozprávok, keď, samozrejme, víťazilo dobro nad zlom. Každý správny vodný mlyn mal svoje domáce i cezpoľné strašidlá. V interiéri sa zabýval väčšinou čert vyslúžilec, ktorý sa so svojimi pekelnými spolubratmi venoval kartám a strašeniu upachtených pocestných. Pod mlynským kolesom lapal do najmodernejších keramických hrnčekov dušičky vodník. Okolo stálych nájomníkov sa hmýrili lesné i vodné víly, rozpustilejšie divožienky a iný rozprávkový ľud. Občas tu zavítal rytier z Východnej alebo Západnej krajiny. Takýto mlyn z čias dávno minulých nám pripomína vôňu domáceho chleba, natoľko odlišného od anonymných pecňov, vychrlených továrenskou výrobou.

Chlieb, tento druh pekárskeho umenia známy už vyše desaťtisíc rokov, pokrm blažených, a legendárne hrianky z jeho podkovičiek, tvoria nedeliteľnú súčasť tohoto receptu na falošný tatársky biftek. Na jeho prípravu uvaríme v šupke 3 až 4 stredne veľké zemiaky, ktoré nadrobno prepasírujeme. Pridáme pol lyžičky štipľavej papriky, pol lyžičky sladkej papriky, pol lyžičky mletého čierneho korenia, kečup podľa chuti aspoň 4 dl, 1 dl oleja, soľ, nadrobno pokrájanú cibuľu a jedno vajce. Zmes dobre vymiešame, necháme na 30 minút schladiť a potom natierame na cesnakom potreté hrianky. 

Keď v rodine prichádza krásny víkendový podvečer, ticho sa rozplýva v priestore, ale negniavi, skôr pohládza dušu, ktorá konečne po celotýždennej drine pookrieva a necháva sa omamovať, dobre nám padne, k tomuto, chuťové poháriky príjemne dráždiacemu jedlu, šálka včelárskeho čaju. Ten si pripravíme tak, že do sitka v ohriatej čajovej kanvici nasypeme 4 lyžičky sypaného zeleného čaju a zalejeme 4 hrnčekmi horúcej prevarenej vody. Po troch minútach lúhovania sitko s čajom vyberieme, pridáme pol hrnčeka medu a jeden hrnček rumu. Dobre ho premiešame a podávame v porcelánových šálkach alebo v hrubostenných sklenených pohároch. Vychutnávanie čaju Aziati nazývajú Cestou založenou na princípe láskavosti a úcty ako vo vzťahu k druhým tak i k tomu skromnému lístočku zvláštnemu produktu zeme a ľudských rúk. Je to cesta, ktorá nás zavedie medzi arabské karavány a na paluby plachetníc. Cesta vedúca od botaniky k budhizmu a k hospodárstvu britských kolónií, od svätých k čínskym cisárom a ruským revolucionárom. Dovedie nás k hlbšiemu poznaniu histórie a chápaniu dejín celého ľudstva. A to nie je všetko. Je to dnešok aj zajtrajšok. Po prvých dúškoch tohoto osviežujúceho nápoja sa priblížime ku kultúre kľudu a mieru bájneho Východu, ktorá vie umne spájať minulosť s prítomnosťou, sčot s počitačom, dreváky s teniskami aj kimono s texaskami, aby sme z nej čerpali pokoj a energiu na všednosti nášho sveta s kultúrou násilia a dravosti kresťanského Západu.

Tento názov, sedliacka šunka, zaváňa nielen vôňou ostrých, na voňavo zaúdených dobrôt z mäsa, ale aj vôňou ešte nie takých dávnych čias zakáľačiek, poézie zimy, hodovania pri plnom stole a pri dobrom nápoji jednoducho vôňa dedinského života, aký ešte pamätáme my, ľudia v strednom a staršom veku.

Vianoce, Nový rok, ale najmä Veľká noc bez šunky, to je ako svadba bez muziky. Preto každý labužník si najmä na tieto sviatočné dni pripraví tento chutný mäsový výrobok. Výroba šunky trvá prinajmenej dva mesiace. Uznáte, je to dobre zariadené, dva mesiace síce pregĺgate slinky, ale napokon … Trochu nám to pokazila veľkovýroba. Nuž ale čo sa dá robiť, aj veľkospotreba má svoje zákony a požiadavky. Teraz dostanete šunku hocikedy a nie hocijakú. Ale voľakedy?!

Ten, čo vedel šunku správne vysoliť, vyúdiť a vysušiť, šunku, na ktorú sa ku komínu chodilo s ostrým nožíkom dovtedy, kým z nej neostal iba koštiaľ do kapustnice, ten bol veru majster uznávaný a uctievaný všetkými, čo si na šunku potrpeli. A ktože by si na ňu nepotrpel?! Možno si myslíte, že solenie šunky je neviemaká tajnosť. Ale kde! Pekne orezané a sformované zadné bravčové nohy poriadne po celej ploche potrieme soľou a uložíme do korýtka. Labužníci môžu pridať bobkový list, cesnak, čierne korenie, to záleží od chuti domácej pani a domáceho pána. V korýtku ich pravidelne obraciame. Mäso pustí šťavu, rôsol, a ňou potom pri obracaní polievame plochy šunky. Pozor na kosť! K nej sa rôsol musí dostať stoj čo stoj, inak bude zle, šunka sa pokazí, zosmradne. Šunky polievame a obraciame každý druhý deň asi štyri týždne. Po vysolení šunku dobre oplákneme, osušíme a dáme údiť. Šunku treba údiť trpezlivo, pomaly, na voľnom priestore. Šunka pri údení nemá rada susedov, neznáša tesno. Vyúdená chutí výborne s čiernym chlebom a zapíja sa dúškom dobrého vínka. Labužníci hovoria, že najlepšie padne perlivé pivo s vysokou čapicou peny. Táto šunka má jednu nespornú výhodu. Predstavte si, že visí na pôjde a my sa k nej zakrádame s nožíkom v ruke. Tak ako kedysi v detstve. Lenže vtedy na šunku dozeral starý otec a teraz manželka : Ale veď to nesmieš, máš predsa diétu! Nepamätáš, čo ti povedal doktor? A my sa predsa len prikradneme, lebo nevieme odolať pokušeniu, a odfaklíme si kus chutného ružového mäska. Napriek všetkým príkazom lekára. Aj napriek mnohým výhradám ostatných, čo sa o nás a do nás starajú. A pritom ani len nezatupíme nožík.

K novoročným slávnostným jedlám našich predkov patrí huspenina. Uvediem výborný recept, ktorý mám od môjho svokra.

Pred rokmi sa zo mňa stal emigrant, so svojou rodinou sme radikálne zmenili náš životný štýl, odišli sme z mesta na vidiek, zmenili prostredie, povolanie a aj celý svoj život. Mám život na dedine rád a mám k tomuto miestu krásny vzťah. Je to asi ľuďmi, domorodcami, ktorí sa vedia náramne správať a tie ich mozole a odovzdaný pot svedčia o tom, že majú zlaté ruky. Keď niekto niečo potrebuje, na čo svojou šikovnosťou-nešikovnosťou nestačí, tak si navzájom pomôžu.

Keď potrebujem zájsť medzi miestnych ľudí, tak idem do tunajšieho parlamentu, čo je obchod s krčmou v jednom. Tu so susedmi preberieme globálne svetové problémy, zážitky z kočovky aj zo včelína a klebety z dediny a okolia. Občas sa pri nás zastavia ženičky, ktoré sa netaja tým ako báječne varia, pečú medovníky a ešte báječnejšie vedia rozprávať. Iste mi prepáčia, keď prezradím, že za tú polhodinku, čo sa pri nás pristavia, nezatvoria klapačku, lenže ja by som na rozdiel od iných, takto obdarených, mohol ich počúvať trebárs týždeň, pretože sa pritom zamyslím a zároveň sa od srdca nasmejem. Pri takýchto rozhovoroch človek zistí, že kulinárskych špecialít je prinajmenšom toľko ako špecialistov. Na tom nezmeníme nič. 

Na prípravu huspeniny použijeme rozličné glejovité časti ako sú bravčové kože, bravčové nožičky a aby sme ju vylepšili, tak aj bravčové kolená. Očistené nožičky prekrojíme na dvoje. Nikdy som neveril, že sa to dá, kým som sám neskúsil. Šlo to bez sekery, iba nožíkom som rozdelil nožičku na dve súmerné polovice. Nožičky, kože a koleno varíme asi v päťlitrovom hrnci 5 až 8 hodín. Do vody pridáme iba hlávku očisteného cesnaku. Varíme pomaly, aby sa vývar nezakalil. Keď mäso odpadáva od kostí vyberieme ho aj s kožami, oddelíme od kostí, okoreníme a nadrobno zomelieme na mäsovom mlynčeku. Túto zomletú zmes rovnomerne uložíme na plech a cez sitko zlejeme na ňu vývar, aby sa do huspeniny nedostali kostičky. Dáme stuhnúť. Keď vývar stuhne, odstránime mastný povrch a huspeninu na plechu rozkrojíme na kocky ako koláč. Dva, tri kúsky položíme na tanier, ozdobíme narezanou kyslou uhorkou, kolieskom cibule, ochutíme citrónovou šťavou alebo octom, pridáme v sladkokyslom náleve zavarené huby alebo mrkvový šalát, či šalát z inej, práve aktuálnej zeleniny. Podávame s chlebom. Na vlastnom jazyku spoznáte, že sa vám nebude žiadať zákusok alebo čierna káva s kopcom šľahačky. Ale nepoznám medové víno, ktoré by sa k takto vlastnoručne pripravenej huspenine nedalo pripasovať. Dobrú chuť! A na zdravie!

Fašiangy, to je čas zakálačiek, a ja vám ponúkam recept na výbornú klobásu. 

Sortiment jedál zakáľačkových špecialít je naozaj bohatý. V tejto súvislosti sa často hovorí o dolnozemských špecialitách. Lenže kdeže tam Dolná zem! Veď aj my Horniaci dnes vieme narobiť takých klobás, že ich odtiaľto zavoňajú až hen na Dolniakoch. Priznám sa, že k napísaniu tohto receptu ma najviac vyburcovali uštipačné poznámky ľudí staršej generácie, ktorí neprestajne tvrdia, že údenárskym výrobkom sme kedysi mohli onikať, také boli vynikajúce, ale dnes? 

Hlavná vec je, že každá poriadna zakáľačka je pre mnohých ľudí ešte aj dnes krásnou rodinnou udalosťou. Najmilšie boli zakáľačky na čierno. Na tých ostatných najzaujímavejšou udalosťou bolo sťahovanie brava z kože, ako prežitok zákona z čias Rakúsko-Uhorska. Neviem prečo bola táto milá rodinná slávnosť zaradená ešte za socializmu medzi folklór. Možno preto, že to už nebol folklór, ale veľkovýroba aj v domácnosti. Potrebné mäso sa jednoducho kúpilo v obchode. Možno aj preto sa v mestách zakáľalo oveľa častejšie a viac ako na dedine. Aspoň ja nepoznám poriadny panelák, v ktorom by sa v tých časoch nerobili klobásky a iné dobroty.

Táto špecialita je nazvaná podľa určenia a dá sa pokladať za čosi vzácne a ojedinelé. Na jej prípravu potrebujeme päť kilogramov vykosteného baranieho mäsa zo stehna a päť kilogramov dobre prerasteného bravčového bôčika. Túto zmes zomelieme na mäsovom mlynčeku s osem milimetrovými otvormi. Pridáme koreniny, a to na jeden kilogram pomletej mäsovej zmesi dáme 1 Dg cesnaku, 2,2 Dg soli, 2 Dg sladkej papriky, 1 Dg mletého čierneho korenia a 1 Dg mletej rasce. Pomádu zamiešame do vody tak, aby sa soľ rozpustila. Keď všetko premiešate, budete ochutnávať a možno toho či onoho pridávať, aby všetko bolo tak akurát. Pripravenú masu nabíjame do tenkých bravčových čriev. Po vyúdení, vysušení a dobrom uskladnení budete mať červenú kráľovnú medzi klobásami. 

A pozor na mačky, hovorieval starý otec, keď chcel našu horniacku klobásu zachrániť na horšie časy. Pozor na mačky, najmä na tie dvojnohé. Lebo sa nám celkom určite vydarí, zaručene bude najlepšia a najchutnejšia. Istoiste nám ju budú závidieť susedia a kamaráti včelári, ale nikomu o tom nepovedia. Potajomky si zoženú mäso, prísady, recept a urobia si ju sami. Potom nás pozvú do kočovného voza alebo do včelína a povedia : Nože poď, mám pre teba prekvapenie!. My prídeme, akože inakšie, a ochutnáme. Tvar, chuť, vôňa, farba, to všetko nám bude známe, pochválime, ale v duchu si povieme : Kdeže je táto od mojej! S mojou sa veru nemôže ani porovnať. Podľa mojej mienky je však najlepšie, ak sa každá vec chváli sama. A táto pochúťka takou je.

Neviem si predstaviť niečo príjemnejšie než sedieť na kočovke pod agátom alebo smrekom, za kočovným vozom mať založený ohník, nad ním kotlík s rozvoniavajúcim halászlé po tisovsky alebo haláslé po dunajsky. Obe polievky majú byť mierne štipľavé a to je záruka ich úspechu.

Pri ohníku, na ktorom sa pripravuje rybacia polievka, sa vždy dejú priam zázraky. Je tam dovolené rozprávať všetko v kruhu svojich blízkych, priateľov včelárov a známych. Pravdu i nepravdu. Fakty i výmysly. Jednoducho všetko to, čo sa nikde inde nedá praktizovať bez ujmy na vlastnej povesti s príznačným pohybom prsta ťukajúceho na čelo. Preto sa nemožno čudovať, že na drevenej vareche v kotlíku mám upútavku s týmto nápisom : Pri tomto ohni sa môžu schádzať iba poľovníci, rybári a iní chvastúni! Ryba sa dostáva na náš stôl prakticky iba raz za rok, kapor na vianočné sviatky. Možno preto kompetentní odborníci vyhlasujú, že spotreba rýb u nás nestúpa. Nepopulárnosť rýb na našich jedálnych lístkoch má svoj pôvod najmä v neznalosti ich prípravy a úpravy, čo často odrádza aj tých, ktorí inak rybie mäso obľubujú. 

Základom rybacích polievok je vývar získaný vyvarením menších rýb a hláv, plutiev a niektorých vnútorností. Každý sa k týmto surovinám nedostane, preto nám postačí rybací bujón z obchodu. V kotlíku nad ohňom rozpálime 3-4 lyžice masti a rýchlo na nej opražíme plátky 1 kilogramu rybacieho file, ktoré sme predtým osolili a okorenili. Opražené plátky file vyberieme a v masti speníme najmenej pol kila nadrobno posekanej cibule. Potom pridáme 5-6 pokrájaných zelených paprík, 5-7 olúpaných rajčiakov a 3-4 na kocky pokrájané zemiaky. Do dusenej zmesi pridáme korenie, pol lyžičky mletého čierneho korenia, pol lyžičky majoránky a osolíme. Dobre všetko rozmiešame, ak treba podlejeme vodou a dusíme 10-20 minút. Keď je zelenina mäkká, pridáme 1 lyžičku pikantnej pálivej mletej červenej papriky, 1 lyžičku sladkej mletej červenej papriky, podlejeme vodou a varíme ešte 10 minút. Potom dolejeme vodou, pridáme štvrť litra kyslej rozhabarkovanej smotany, ochutíme octom a šťavou z jedného citróna, pridáme kocku rybacieho bujónu a ešte chvíľu povaríme. Pred dokončením pridáme opečené plátky file, dosolíme a prikoreníme podľa chuti. Zakryjeme a povaríme ešte asi desať minút. Do porcií polievky naberáme po jednom plátku rybacieho file. Podávame s chlebom. 

Počas prípravy tejto vynikajúcej rybacej polievky pamätajte na to, že ryba musí plávať, ale nie v alkohole. Preto si za ten čas upíjajte len čistej vody. Pri ochutnávaní predsa aj ten najskúsenejší odborník musí mať chuťové poháriky v úplnom poriadku. Na pohárik páleného alebo dúšok dobrého vína bude času dosť. Určite sa vaši priatelia chvastúni nebudú chcieť nad ránom pri brieždení rozísť, kým len tak rukami, po sedliacky, striedkami chleba nevylížu kotlík. Ak sa mi týmto vírusom teplých nocí kočovníckych víkendov podarilo nakaziť aj vás, ak si zamilujete posedenia pri ohníku s kotlíkom halászlé, v kruhu priateľov včelárov, potom som naplnil to, čo dnes medzi ľuďmi chýba. Upevňovať medziľudské vzťahy, milovať prírodu, rozumieť jej, vzdávať jej hold a rozumne sa v nej správať.

Sú tomu už takmer dve desaťročia čo mi priateľ Július Boďa zo Svitu dal recept na výrobu medového vína. Medové víno podľa tohoto receptu je vysokohodnotný nápoj, a to pre svoje zložky, lebo med nevaríme a nevystavujeme ho vysokým teplotám nad 45 stupňov Celzia. Medové víno, ako nápoj, nesmieme medom oklamať a na 100 litrov medového vína musíme dať najmenej 40 kg medu.

Dávka na 100 litrov zákvasu medového vína je 40 až 50 kg medu, 70 litrov pramenistej prevarenej vody, 5 litrov odvaru z byliniek, aby vylepšili chuť medového vína. Odvar si pripravíme zo zmesi lipového kvetu, materinej dúšky, ¼ dielu mäty piepornej, komonice lekárskej a strezalky. Ďalej 10 gramov kaliumpyrosulfit (pyrosiričitan draselný K2S2O5) alebo natriumpyrosulfit (pyrosiričitan sódny Na2S2O5), 20 balíčkov sufitových kvasiniek alebo tekuté ušľachtilé kvasinky, ktoré dostaneme kúpiť vo vinárskych závodoch alebo si ich môžeme objednať v drogérii, 20 balíčkov živnej soli pre kvasinky značky Vínka (stredný fosforečnan amonný čistý), asi 35 gramov, a 60 gramov kyseliny vínnej, vínny kameň .

Pri výrobe medového vína si 3 až 4 dni pred prípravou hlavného kvasu rozmnožíme kvasinky podľa návodu, ktorý je priložený v každom balíčku. Med rozriedime vo vode, dobre rozmiešame, pridáme rozmnožené kvasinky a ostatné prísady, ktoré rozmiešame každú zvlášť asi v jednom litri medového roztoku, ešte raz dobre rozmiešame a nádobu uzavrieme kvasnou zátkou, ktorú sme naplnili koňakom. Nádoba nesmie byť celkom plná. Postavíme ju na teplejšie miesto, kde sa udržuje teplota okolo 20 až 25 stupňov Celzia. Tu prebehne búrlivé kvasenie, ktoré nesmie byť príliš rýchle a trvá asi 4 až 5 týždňov. Prvé tri dni je roztok zdanlivo v kľude, len sa zakaľuje. To sa kvasinky rýchlo množia. Potom nasleduje vlastná práca kvasiniek. Kvasinky, ktorých v roztoku množením značne pribudlo, premieňajú cukor v roztoku na etylalkohol, pričom sa uvoľňuje oxid uhličitý a uniká z nádoby v podobe bubliniek. Pri búrlivom kvasení pracujú kvasinky z počiatku veľmi rýchlo, ale po 14 dňoch sa kvasenie značne spomalí, väčšina opotrebovaných kvasiniek je na dne nádoby a tak roztok dokvasuje. Aby sa tohto dokvasujúceho procesu mohlo zúčastniť čo najviac kvasiniek, necháme nádobu ešte ďalších 14 dní v tejto miestnosti v kľude.

Po búrlivom prekvasení, čiže asi po 6 týždňoch, keď sa medové víno začína čistiť, stiahneme ho do druhej nádoby. Stáčame gumovou hadicou takým spôsobom, že pripevníme hadicu k tenkej tyčke z dreva tak, aby koniec hadice v demižóne bol nad usadeninou kvasiniek. Robíme tak preto, aby sa mŕtve kvasinky nedostali do novej nádoby. A súčasne kmitáme voľným koncom v druhej nádobe, aby sme sa zbavili čo najviac oxidu uhličitého. Nádobu, do ktorej pretáčame, naplníme úplne, aby nedošlo k zoctovateniu medového vína. Kvasnú nádobu môžeme doplniť prevarenou a ochladenou vodou, prípadne kvasom z inej nádoby. Priateľ Boďa uvádza, že pri naplnení druhej nádoby môžeme nechať voľný priestor jeden liter.

Na takto naplnenú nádobu dáme znova kvasnú zátku a prenesieme do suchej pivnice alebo miestnosti, kde je teplota okolo 10 stupňov Celzia. Tu kvasenie pokračuje pomalšie, nádobu ponecháme v kľude asi 3 mesiace a dbáme na to, aby v kvasnej zátke bol vždy koňak. Počas týchto mesiacov medové víno dokvasuje. Časť medového vína ubudne, preto je nutné občas nádobu doplniť rovnakým druhom medového vína alebo prevarenou a ochladenou vodou. Počas dokvasovania sa medové víno čistí a dozrieva. Medové víno je zrelé a schopné plniť do fliaš, ak sa trocha medového vína v otvorenej fľaši nezakalí. Pri prvom pretáčaní, po búrlivom kvasení, sme plnili nádobu zhora, aby sa medové víno prevetralo. Pri druhom stáčaní medového vína do fliaš sa dáva voľný koniec hadice na dno fľaše, aby sa čo najmenej medové víno dostalo do styku so vzduchom. Medové víno stáčame do tmavých fliaš, dobre vyumývaných teplou sódovou vodou a dobre povyplachovaných a usušených. Fľaše uzavierame vlhkým korkom a ukladáme ležato, aby medové víno zvlhčovalo korok. Cez suchý korok má totiž vzduch prístup k medovému vínu a môže dôjsť ku zmene chuti. Fľaše uložíme do suchej pivnice, v tme, s teplotou okolo 10 až 14 stupňov Celzia, aby korok nesplesnivel, namočíme hrdlo fľaše do zmesi 3 dielov parafínu a 1 dielu vosku.

Medové víno má buket po mede aký sme použili. Keď chceme mať víno inej chuti nemusíme pridať odvar z byliniek, ale hneď po naplnení prvej nádoby, pridáme v plátenom vrecku rôzne aromatické korenie, ako hrebíčky, zázvor, škoricu, chmeľ, hrozienka a podobne.

Takýmto postupom si môžeme vyrobiť medové víno aj v menšom množstve, napríklad 10 litrov, skvasením ovocných štiav, muštu a medu, čím získame vynikajúci liečivý nápoj. Ak pridáme na 10 litrov medového kvasu 3 litre ríbezľovej šťavy, získame nápoj, ktorý nám účinne pomôže zbaviť sa jarnej únavy. Podobný účinok bude mať medové víno, ak do kvasu pridáme 3 kg umytých, na oboch koncoch poodrezávaných a nerozmiaganých šípok. Takéto medové šípkové víno je účinným pomocníkom pri chrípkovom ochorení, infekčnom ochorení dýchacích ciest, krvácaní z ďasien, zápale obličiek a močového mechúra. Medové bazové víno, ktoré získame pridaním 3,5 litra bazovej šťavy, lieči zachrípnutie, pomáha pri odkašlaní, je účinné ako preháňadlo, možno ho použiť na potenie a pri odtučňovaní. Ak použijeme ako prísadu do zákvasu 3,5 kg umytých trniek, ktoré zbavíme stopiek, rozmiagame, sparíme 1 a ¾ litrom vriacej vody a ochladíme, získame medové trnkové víno, ktoré upravuje tráviace ťažkosti a pomáha odstrániť nadúvanie.

Nezabúdajme pri úvahách o užití medu aj na takýto nápoj, medové víno, ktoré už v staroveku ľudia pri rôznych slávnostiach popíjali. Tak na zdravie a na dobrý úžitok, priatelia!

http://youtu.be/F4yG7eFpQoY

Sila slnka sa opäť začína navracať

Tisíc rokov cirkevného útlaku znamená, že naša pôvodná kultúra, naše rodné duchovno sa stalo prenasledovaným. Podľa slovanského duchovna sa na Slnovrat znovuzrodí slnečné božstvo – slnečný syn Svaroga – boha nebeského ohňa. Sviatok je dôležitý z hľadiska duchovného, prírodného, spoločenského i hospodárskeho. Pôvodná koleda postavená na úcte k Slnku, predkom a rodu je načisto pretextovaná cirkvou a scenár obradnej hry je prekrútený. Popri totalitných náboženstvách, presvedčených o svojej „vyvolenosti“, žíjú vo svete aj duchovné prúdy, ktoré nepopierajú slobodnú podstatu ľudskej duše. Im patrí slnečné znovuzrodenie. Je čas naučiť sa žiť v duchovnej slobode, ale aj v skutočnej úcte k hodnotám, ktoré sa nedajú zakázať.

Takže – Vianoce sú našim sviatkom, a to sviatkom slnovratovým.
Deň zimného slnovratu je na severnej pologuli najkratší deň v roku. Na Slovensku nastane okamih zimného slnovratu v tomto roku v sobotu 21. decembra o 18:11 hod. stredoeurópskeho času (SEČ). Sila slnka sa opäť začína navracať a dni sa začnú predlžovať.
Symbolické znovuzrodenie Slnka si ľudia uctievali už od pradávna. Deň zimného slnovratu patril k najväčším sviatkom v roku a spájal sa s rituálmi, ktoré mali človeku zabezpečiť zdravie, silu, bohatú úrodu a odvrátiť od rodiny nešťastie a choroby. Ľudia si na začiatku zimy vysväcovali príbytky a hospodárske budovy, uctievali si zvieratá, privolávali hojnú úrodu a vyháňali z domov zlých duchov. Dievčatá sa venovali ľúbostným čarám, ktoré im mali zabezpečiť dobrý vydaj. K pekným zvykom patrilo uzmierovanie rozhádaných susedov, ako opísal Martin Kukučín v poviedke Rysavá jalovica. Nový rok sa nemal začínať hádkami a zlobou.
Obdobie adventu, očakávania nového svetla, je časom rekapitulácie spomienok a pretože podľa biblického učenia Boh je v nás, tak advent je aj zmenou božieho plánu s nami a svet v jednom živote od toho druhého oddeľuje.
Ja som ateista a svetský humanista. Vieru nezlučujem s nejakou cirkevnou inštitúciou. Som prírodný včelár a viem, že s mojimi včielkami nie som nikdy sám. Verím univerzu a prírodným zákonom, verím sebe a ľuďom okolo mňa. Určite by veriacim neuškodilo a ateistom tiež, keby sme si všetci v čase zimného slnovratu uvedomili, že tu nie sme na veky, ale na veky tu môže zostať po nás niečo iného. Potom by sa ľudia správali a rozhodovali inakšie.
Tak vám na tohto Kračúňa, túto pamiatku našich slovanských predkov, šťastia a zdravia vinšujem, pokojné Vianoce, veselý Silvester a úspešný Nový rok. Vinšujem vám na tento boží hod, aby ste mali zdravý rod, ženu zdravú, deti zdravé, pokoj v dome, statku hodne, škoda nech vás obíde, šťastie radšej nech príde, suseda dobrého, zaťa šikovného a šťastný úsmev na tvári každý deň.
Pokoj ľuďom dobrej vôle a lepší rok 2014!

Kondenzácia - teória a prax prírodného včelára

V ruskom časopise Včelárstvo číslo 8 z roku 1983 napísala dvojica I.A.Akimov a I.V.Piletskaya z Ústavu zoológie Akadémie vied Ukrajinskej SSR, Kyjev, odborný článok o pozorovaní vývoja roztočov Varroa v uzavretej bunke. V experimentálnych podmienkach študovali životaschopnosť vajíčok roztočov Varroa v plodových bunkách trúdov 2 až 6 dní po zaviečkovaní bunky, pri rôznych teplotách od 30 do 40°C a pri rôznej vlhkosti od 20 do 100%. Podľa popisovanej štúdie pri teplote 32°C a 38°C klieštik nie je schopný reprodukcie bez ohľadu na relatívnu vlhkosť. Pri teplote 34°C a relatívnej vlhkosti vzduchu 60 až 80% má klieštik najoptimálnejšie podmienky na reprodukciu a len 10% vajíčok roztočov Varroa nebolo pri tejto teplote a vlhkosti životaschopných. Pri tých istých teplotných podmienkach, 34°C, ale na hranici extrémnych hodnôt relatívnej vlhkosti, t.j. 20 a 100%, bolo 50 až 72% vajíčok roztočov Varroa neschopných ďalšieho vývoja. Avšak Alexander Yerko v ruskom časopise Včelárstvo č. 6 z roku 2001 k tomu poznamenal, že pri dlhodobom pôsobení teploty 35 až 36°C zničenie vajíčok roztočov Varroa môže dosiahnuť 50 až 95%.

Určite sú to zaujímavé a dôležité dáta, ktoré je možné využiť pri termickom ošetrovaní včelstiev v úli. Kamarát na slovenskom včelárskom fóre napísal informáciu, ktorá potvrdzuje aj moju skúsenosť. Citujem: "Keďže mám Jednotné úle čechodlovák, vzadu ešte s okienkom a pevným trúdim rámikom, vyrezávam trúdovinu keď je úplne zaviečkovaná. Samozrejme robím aj pitvu a zistil som, že VD nekladie vajička a nemnoži sa z vonkajšej strany stavebného rámika - od skla v okienku - nikdy tam nie je ani jeden napadnutý trúdí plod v bunke, ale na vnútornej strane uľa je napadnutá hádam každa piata bunka a v nich sú už aj staršie klieštiky a veľké množstvo mladých - v bunke aj 15." Taká skúsenosť len potvrdzuje aj moje poznanie, že na strane od skla manipulačného okienka je teplota pre vývoj plodu nižšia (menej ako 32°C) a pri tak nízkej teplote, bez ohľadu na relatívnu vlhkosť v plodisku, klieštik nie je schopný ďalšej reprodukcie. Naopak, na vnútornej strane manipulačného okienka, od plodiska, je teplota v uličke vyššia (okolo 34°C) a relatívna vlhkosť vzduchu tiež, čo sú priam ideálne podmienky pre rozmnožovanie roztočov Varroa. Pri 70% vlhkosti v úli a teplote do 35,7°C (33 - 34°C) majú roztoče Varroa najideálnejšie podmienky na maximálnu reprodukciu, zatiaľ čo pri 80% vlhkosti sa takmer úplne prestanú rozmnožovať. Inými slovami, každé 1% zvýšenej vlhkosti nad 70%, znižuje počty roztočov Varroa. Z toho vyplýva, že ideálny úľ pre tepelnú Varroa reguláciu môže byť taký, ktorý umožňuje, aby včely udržiavali v úli vysokú vlhkosť, a ak je to možné, tak hlavne v plodových bunkách. Úľ v sezóne by mal mať malý letáčový otvor, zatvorené horné letáče - ventilačné očká, pevné dno pod sieťou, v plodisku tmavé plásty na vyrovnávanie úrovne vlhkosti, malé bunky a nepriepustné steny nadstavkov.

Chcú včely takú vysokú vlhkosť v úli? Snáď áno, ak zoberieme do úvahy, že nektár obsahuje 80% vody a 20% cukrov. Treba to odskúšať, odmerať, hľadať riešenie. V stenách dutiny stromu vlhkosť prúdi celoročne.

Včelári sa začínajú vracať k zasieťovaným úľovým dnám s lomeným letáčom, kde sa pod zasieťovanou podlahou nachádza kŕmidlo, ktoré zároveň celoročne slúži ako podložka. Kŕmidlo včelári udržujú celú sezónu naplnené vodou, mokrým lístím, mokrými hoblinami, aby zvyšovali vlhkosť v úli. Včelstvá údajne prežívajú bez liečenia. Treba to vyskúšať. Netreba sa báť kacírskeho uvažovania a netreba čakať, že niekto problém za nás vyrieši. Pýta sa niekto z nás sám seba: pri akej teplote a s akou vlhkosťou sa musia včelstvá vysporiadať v domovine klieštika, na Jáve? Aké sú podmienky pre kondenzáciu v malej bunke a aké vo veľkej? Pri dvojpriestorovom včelárení v béčku a v čechoslováku som nikdy včelstvá nezužoval na zimu. Vyberám však v októbri dva krajné rámiky so zásobami od steny. Vzduch, ktorý popri stene prúdi kondenzuje a voda steká dolu stenou ku dnu. Až na jar, po prelete, ak treba, včelstvá zužujem a pridám im po zohriatom a odviečkovanom rámiku so zásobami. Niekoľko zím po sebe som včelstvám v úľoch Warre podkladal pod plodisko prázdny nadstavok. V nadstavku sa vodné pary zrážali v takom množstve, že na letáči namŕzali ciagle a keď som koncom februára čistil dná, tak z prázdneho nadstavku vypadol po obvode stien namrznutý ľadový útvar, ktorý pripomínaľ fľašu zo skla. No aj napriek takýmto "krutým" podmienkam v zime, boli práve tieto včelstvá v sezóne najvitálnejšie.

Polystyrénový úľ s elektrickým zariadením na likvidáciu klieštikov teplom je finančne náročnou akousi saunou pre včelí superorganizmus. Včelárov však zaujíma jednoduché a lacné riešenie, ktoré by bolo použiteľné pre ktorýkoľvek úľ na svete. Niečo ako terakotová dlaždica položená na povale úľa, Riešenie, ktoré by fungovalo pri teplote včelstva 35,7°C. Skúmal už niekto podmienky pre život včelstva v gréckom úli? 

Musíme však myslieť v rovine, že včelstvo+úľ+dielo je jeden superorganizmus, ktorý nesmie byť hladný ani smädný a nesmie byť dlhodobo ohrozovaný zvýšenou teplotou ako v presklenom termosolárnom úli - horúčkou, a zároveň nedostatkom tekutín. Aby zdravo organizmus pracoval musí mať ustálenú prevádzkovú telesnú teplotu. Ak uvažujem správnym smerom, tak včelstvá v rámikových úľoch žijú už vyše 160 rokov podchladené na 34°C.

Uvažujem vo svete prírodného včelára kde si včely budujú vlastný ventilačný systém v úli. Včelári chcú pomôcť včelám výrobou dekaboxov s ovčou vlnou a kondenzačnými nadstavkami s nerezovou strechou. Pri vedení mojich včelstiev vychádzam z dutiny v strome, v ktorej celú zimu steká vlhkosť dolu stenami a niekde na dne dutiny sa hromadí aj s mŕtvolkami včiel, pričom to včelstvu nevadí a prežíva desaťročia. 

Čiže, ako prírodného včelára ma zaujíma teplota a vlhkosť v úli, pretože sú to dve fyzikálne veličiny, ktoré majú rozhodujúci vplyv na reprodukciu klieštika a teda aj na termické ošetrovanie včelstiev žijúcich na prírodnom diele. Ak sa v prázdnom nadstavku pod plodiskom hromadí studený vzduch, tak pre teplý vzduch vznikne dostatočne veľký priestor v plodiskových nadstavkoch nad tým prázdnym. To znamená, že včelstvo začne včas plodovať a klieštikov tiež pribúdať. Z toho usudzujem, že je v súvislosti s varroázou pre včelstvo zdravší neskorší termín začiatku plodovania, preto aj zimovanie včelstva bez akýchkoľvek klimatizačných a termoizolačných nadstavkov je v našich zemepisných šírkach výhodnejšie. Moje včelstvá zimujú len v dvoch nadstavkoch Warre. Odpozoroval som, že zimný strapec vždy sedí v dolnom nadstavku, pod zásobami, ako pod klobúkom hríba. Ja som si Warre úľ upravil a nadstavky mám vysoké 285 mm. Tie dva nadstavky včely vždy prirodzenou stavbou premostia a vznikne priestor veľký ako v luneburgskej košnici alebo v starom slovenskom kláte. Pre lepšiu orientáciu ostatných uvediem, že zimujúce včelstvo má k dispozícii plástovú plochu, ktorá zodpovedá 12-tim rámikom vysokej slovenskej národnej miery B, čo už je veľké plodisko. Výhodou môjho riešenia úľového priestoru je práve malý pôdorys 30x30 cm, ktorý s celkovou výškou dvoch nadstavkov, 57 cm, vytvára veľkosť hniezda so zabezpečeným ventilačným systémom v každej uličke, bez neobsadeného priestoru včelami po uvoľnení zimného chumáča, čo zabraňuje plesneniu diela. Plásty totiž neplesnejú počas zimovania, ale až po uvoľnení chumáča a začatí plodovania. Väčšie hniezdo ako 30x30x50 cm včelstvo nevytvorí ani vo veľkých úľových zostavách. Aj keď včely môžu byť uložené na veľa spôsobov, predsa len z pohľadu ich tepelného zabezpečenia (ošetrovania teplom) je výhodnejší úľový systém s malým pôdorysom, v ktorom včely vytvárajú chumáč v tvare hroznového strapca a nie stlačenej elipsy, ako je tomu v úľových systémoch s veľkým pôdorysom a dlhou a hrubou hornou latkou rámika, s nízkymi nadstavkami, ktorých podlažia sú od seba oddelené včelármi vymyslenou včelou medzerou.

Zdá sa, že pre roztočov Varroa je rozdiel teplôt v plodisku 1 až 2°C a zodpovedajúca relatívna vlhkosť skutočnou prekážkov pri ich reprodukcii. To znamená, že uvádzané limity teploty a relatívnej vlhkosti sú dôvodom úspešného parazitovania klieštika na včelách. V ruskom časopise Včelárstvo č.4 z roku 2000 A.D.Trifonov píše o ideálnom pohybe matky a včelieho hniezda v úli.Tento pohyb hniezda smerom hore a nadol nie je v rámikových úľoch plynulý a je narušený včelou medzerou medzi poschodiami. Z toho dôvodu matka veľmi neochotne prechádza klásť vajíčka z horných poschodí do dolných a naopak, čo včelár, aby predišiel rojeniu, rieši prekladaním rámikov s plodom, čím urobí bolestivý chirurgický zásah do včelieho superorganizmu. Existujúca konštrukcia úľov je prispôsobená pre včelárov a nie pre včely. Neoprávnene rozširujeme objem úľa, aby sme zabránili rojeniu a potom včely pravdepodobne nie sú schopné zaistiť optimálnu mikroklímu v úli. Ideálnym úľom, v ktorom sa včely budú cítiť ako v dutine, je vertikálny Japonský tradičný úľ, horizontálny úľ Kenyan a naklonený úľ Anastázie zo Sibíri.

V zime vlhkosť v úli kondenzuje, steká po stenách úľa ako na zadnej stene chladničky, takže teplo v podobe suchého vzduchu zostane v úli. Ako kondenzuje vlhkosť na stenách malej bunky a ako na stenách veľkej? Vyhovuje klieštikovi vlhkosť a teplo? Ako ovplyvňuje voda z kondenzácie kvalitu pripravovanej stravy pre plod? Je pripravovaná strava pre plod kvalitnejšia do slnovratu alebo po slnovrate? Prečo sa po slnovrate klieštik reprodukuje 3 až 4 krát násobne viac ako do slnovratu? To je množstvo otázok, ktoré nie je možné od seba oddeľovať, pretože všetky súvisia s varroázou. Dnešné poznanie hovorí, že úľ je v lete živá odparka vody. Keď to uvážime matematicky, tak faktom je, že ak sa pri teplote 20°C nachádza v jednom metri kubickom 10 g vody, tak včely musia pri výrobe jedného kilogramu medu odpariť tri kilogramy vody, pretože nektár obsahuje 60 až 80% vody. Čiže musia odvetrať 3000 g vody, čo je pri 20°C 300m3 vzduchu. Jeden prázdny nadstavok Warre má objem 0,02 m3, čiže včely by museli pri výrobe jedného kilogramu medu odvetrať vzduch v objeme 15000 nadstavkov Warre. To však nie je možné keď si uvedomíme, že pri vetraní je do úľa nasávaný vlhký vzduch z vonkajšieho prostredia. Znižovanie vlhkosti v úli v lete nemôže fungovať cez ventiláciu, ale cez spotrebovanie superorganizmom. Čo si myslíte o vlhkom počasí v máji? Prečo roje vyletia vždy za sparného počasia, po búrke alebo po období daždivých dní?

Podľa uvedenej analýzy, úľ, ktorý má nepriepustné steny s vrstvou propolisu a vosku zostane teplý a suchý, čo je v úplnom protiklade s myšlienkou paropriepustnej steny alebo dekaboxu. Z toho vyplýva, že v zime ako izolácia stačia na povale 5 mm hrubé povalové doštičky alebo medzi trámikmi uložené povalové latočky a v lete by mal byť materiál v dekaboxe schopný odsávať vlhkosť, a zároveň, aby pôsobil ako knôt a privádzal vlhkosť do úľa. V prípade, že včely žijú v dutine stromu, ktorý ešte stále žije, tak aktívny systém čerpania vody do koruny stromu môže odstrániť veľké množstvo vody aj z dutiny stromu.

Teplý vzduch stúpa nahor a pojme pritom väčšinu vlhkosti. Kondenzácia prebieha v úli celoročne. Vlhkosť sa vyzráža na chladnejších miestach úľa, na povale a na stenách každého nadstavku. Aby strop a steny úľa nenasávali vyzrážanú vlhkosť, ale aby táto stekala dolu stenami ku dnu, tak včely tieto plochy poťahujú propolisom a voskom. Tu som sa dostal k bodu, že je predsa len užitočné natrieť vnútorné steny úľa vhodným, vode odolným a prírodným náterom. Už niekoľko rokov používam výborný prírodný náter na vonkajšie steny úľov, ktorý si pripravujem z vosku a jedlého oleja. Náter na úle: 1 diel vosku a 5 dielov rastlinného oleja, ktorý môže byť aj prepálený, alebo 20 dielov ľanového oleja a 1 diel vosku. Na náter vnútorných stien úľov je vhodné zmes vosku a rastliunného oleja obohatiť o živicu z ihličnatých stromov. Existuje mnoho receptov na náter úľov prírodnými materiálmi, ale nikdy nie sú presné. Všeobecne možno povedať, že sa vo vriacom jedlom oleji rozpustí živica s voskom, (2 diely živice a 1 diel oleja, v ktorom je zahrievaním rozpustená 1/5 vosku). Vznikne kolofónia. Pridáte rozpúšťadlá, ako terpentín alebo alkohol, denaturák a potom natierate úľ zvonku aj z vnútra. Náter schne a vytvrdne asi za tri mesiace.

Doma sa dá pripraviť aj jemný propolisový náter na vnútorné steny nadstavkov. Na prípravu varením potrebujete 400 g ľanového oleja, 125 g včelieho vosku a 200 g propolisu. Výsledný produkt po prevarení zmäkčíte denaturovaným liehom. Vznikne jasná tmavočervená jemná tekutina, ktorú za tepla nanášate na vnútorné steny úľa.

Skúsenosti praktických včelárov jednoznačne potvrdzujú, že zasieťované dná úľov a otvorené očko v top nadstavku, umožňujú v zime odvádzať vlhkosť z úľa, čo podporuje chov zdravých a vitálnych včelstiev. Zdalo by sa, že kondenzácia, vlhkosť, zlé vetranie, nepriedušné steny, neuteplené nadstavky, sú tá posledná vec, ktorú by si včelár želal v úli. Košnice umožňujú odvádzať vlhkosť cez slamené steny úľa a včelstvám sa v úľoch so slamenými stenami veľmi dobre darí. Z vlastnej skúsenosti viem, že včely v slamených úľoch na jar sedeli na vlhkých slamených stenách a nasávali vyzrážanú vodu. Ľahké polystyrénové úle, ktoré neprepúšťajú vlhkosť, si včely tiež obľúbili a včelstvám sa v nich mimoriadne dobre darí. 

Od priateľa z Ružomberka som dostal e-mail, v ktorom píše: "Na udržanie vlhkosti v úli po slnovrate, používam už niekoľko rokov utierku, ktorú dávam na 2 sieťky na horné latky rámikov a každý 3. deň musím dolievať vodu. Dve sieťky sú na sebe preto, lebo včely mi odoberali vodu. Začínam po vytáčaní a končím v polovici septembra. Spád po preliečení bol vždy pod 100 klieštikov. Vlhkosť ich neničí, ale sa málo rozmnožujú. Občas kontrolujem, či nie je veľa vlhkosti v úli, čo poznám podľa nazelenalých latiek rámikov - vtedy zmenším utierku. Na včelách ani na plode som nenašiel poškodenie."

Teória kondenzácie a odvod vlhkosti z úľa cez steny alebo dekabox, tieto protiklady, sú v skutočnosti oba pravdivé. Kondenzovaná voda je dôležitou súčasťou potravy pre zdravý vývoj plodu. Určite je rozdiel medzi vlhkosťou v úli a vlhkosťou v bunke. Vo vnútri bunky je vlhkosť určite vyššia, a je potrebná pre prežitie plodu. Nové dielo obsahuje iba 3% vody. Starý plást má až 11% vody z jeho váhy. Staré dielo vyrovnáva potrebnú vlhkosť v úli, ak hladina vlhkosti vzduchu v úli klesá alebo stúpa. Nameraná relatívna vlhkosť v uličkách úľa medzi plástami sa pohybuje okolo 40%. Optymálna vlhkosť pre odchovanie zdravého plodu je medzi 90 až 95% (Doull 1976). Vo svete skúmané dutiny stromov obsadené včelami majú relatívnu vlhkosť 75%. Pri vlhkosti nad 70% reprodukcia roztočov Varroa výrazne klesá a pri vlhkosti 80% nie sú schopné ďalšieho rozmnožovania. Rozdielna vlhkosť je aj medzi malými a veľkými bunkami. V malých bunkách (v strede hniezda) je vlhkosť určite vyššia (90%) oproti väčším bunkám na okraji plásta (70%). To by vysvetlovalo, prečo roztoče Varroa uprednostňujú trúdie bunky. To je ďalší argument ako môžu malé bunky prostredníctvom kondenzácie zvýšiť účinok pri tlmení reprodukcie roztočov Varroa, a že cesta späť na prírodné dielo s jeho malými bunkami je opodstatnená. 

Viem, že náter vnútorných stien úľa vodovzdorným prírodným materiálom umožní vlhkosti kondenzovať na stenách nadstavkov, čo vytvára nehostinné prostredie pre roztočov Varroa a kondenzovaná voda v kombinácii s propolisom je ďalším, rovnako dôležitým vektorom. Nezodpovedanou otázkou zostáva príbeh o dlhodobo prežívajúcich rojoch v dutinách stromov. Pokúsim sa na ňu odpovedať skúsenosťou zo sezóny 2013. Jeden môj úľ Warre katapultoval naraz primárny aj sekundárny roj. V materskom úli zostal tretiak veľkosti ľudskej päste. Prvoroj aj druhoroj po päťdňovom nocovaní na konári vo vysokej korune stromu sa naraz zobrali a odleteli do dvoch starých prázdnych úľov, kde asi za desať dní postavili deväť plástov prírodného diela mery "B" a nanosili ešte aj zásoby medu. Tretiak v materskom úli takmer dva mesiace nerobil nič, neplodoval, vyzeralo to, že matka je neoplodnená. Po dvoch mesiacoch začala matka klásť vajíčka a s mojou podporou tretiak do polovice septembra narástol na silné včelstvo, ktoré obsadá všetky uličky a má predpoklady, aby úspešne prezimoval. Ja takéto materské včelstvo považujem ze veľmi úspešné. Vyslalo dva roje, ktoré kolonizovali ďalšie dva úle a všetky tri sú potomkovia z rodiny, ktorej gény sú predpokladom ich úspešnosti v budúcnosti. Niektorí včelári by tento príbeh považovali za tri zlyhania. Podľa skúseností našich predkov, prvák je hoden za voz sena, ale málokedy so starou matkou prežil zimu, postaví v kláte nové dielo, aj medu donesie, ale podľa našich skúseností, pretože má starú matku veľa ploduje, to znamená nárast počtu klieštikov a zimu pravdepodobne nezvládne. Aj keď primárny roj zomrie hneď v prvej sezóne, zároveň poskytne nové, len párkrát zaplodované dielo pre mladícky štart niektorého druháka v novej sezóne. Moja teória je, že primárne roje sú stavitelia plodiska, zatiaľ čo sekundárne roje sú dodávatelia mladých matiek. Preto všetky moje úvahy a moju prax musíte chápať v rovine prírodzeného vývoja včelstiev. 

Že je vlhkosť v úli veľmi dôležitá fyzikálna veličina môžem argumentovať aj tým, že včelstvo pri vetraní odstráni len nepatrné množstvo vody z úľa a že prevažnú časť vody z nektáru spotrebuje včelí superorganizmus. Včely predsa vyrábajú med odovzdávaním si nektáru jedna druhej postupne od letáča až po bunku v medníku. Ak včelstvo nanosí do úľa cez deň 10 kg nektáru, tak 6 kg z nektáru je voda a 4 kg sú cukry - med pre zimné zásoby, výživu a údržbu plodu. Ak nektár obsahuje 60% vody a med len 18%, muselo by včelstvo pri vetraní odpariť 42% vody. 1 m3 vzduchu pri teplote 30°C môže pohltiť maximálne 30 g vody. Keď predpokladám, že 1 kubický meter vzduchu pôjme 30 g vody, tak pri dennej znáške 10 kg nektáru musí včelstvo odstrániť 5000 g vody. Z toho dôvodu by včelstvo muselo vysať z úľa Warre 555000 litrov vzduchu. A to neberiem do úvahy, že včelstvo pri vetraní nasáva vzduch do úľa z vonkajšieho prostredia, ktorého vlhkosť je 40 až 60%. Nie je možné aby včelstvo vymenilo za hodinu v úli Warre 428 krát vzduch, aby získalo 6 kg medu za deň. Ako si potom poradí s vodou len pri 5 kg dennej znáške nektáru trvajúcej niekoľko dní za sebou? Musí jednoducho existovať iný spôsob, iný mechanizmus ako včely odstránia vodu z nektáru a vlhkosť z úľa. Je to spotreba včelím superorganizmom. Vetranie na to nestačí.
Podľa najnovších poznatkov výskumu o podmienkach vlhkosti v úli má ideálny úľ včelstvu v sezóne poskytnúť takéto prostredie:
1. Musí umožniť včelárovi znížiť na minimum alebo úplne odstrániť horné vetranie. V sezóne má byť strop nepriedušný. Prípadné očká na nadstavkoch musia byť v sezóne zatvorené. Na horných latkách rámikov má byť celoročne položená propolisová mriežka, z ktorej môžu včely odoberať prípadnú vodu z kondenzácie.
2. Uzavretý úľ by mal mať v sezóne povalu s vysokou teplotnou kapacitou, ktorá bude v chládku, zatiaľ čo jednotlivé steny úľa sú postupne cez deň slnkom ohrievané, budú teda uvoľňovať v úli vlhkosť, ktorá bude kondenzovať na povrchu stien úľa v chládku. Riešením povaly by mohli byť aj pieskovo vápenaté tvárnice silka a superizol. Tie dosky sú ľahké ako pierko a vypijú obrovské množstvo vody, pričom voda z nich neodkvapkáva ako zo špongie. Je to prírodný materiál, ekologický, zdravotne nezávadný. Tie keramické dosky sú vzdušné, neprepúšťajú teplo a nasávajú vlhkosť. Konštrukčne sa to určite bude dať riešiť umiestnením v nejakom ráme - dekaboxe, tak, aby sa včely ku doske nedostali. Tá doska veľkosti povaly úľa vypije niekoľko litrov vody, ktorá nebude odkvapkávať. V čase znášky a v zime pohltí prebytočnú vlhkosť a po znáške a v skorej jari zas dodá chýbajúcu vlhkosť.
3. Takto riešená povala úľa nastaví podmienky klímy v úli tak, že kondenzátor (silka) bude bezpečne pohlcovať úľovú vlhkosť, ktorú môžu spätne včely využívať (ak chcú), voda nebude zo stropu odkvapkávať na rámiky so zásobami a na plodové hniezdo. Možný problém vlhkosti v úli sa tak môže zmeniť na výhodu.
Spraviť takú povalu na každý úľ je dobrou domácou úlohou. Mám čo robiť.





Prieskumy termoregulácie v úli naznačujú, že vymeniť 50% až 100% plástov v plodisku za sezónu nie je vhodné.

"Lovenie" lesných včelstiev

Hlboké rozsiahle lesy sú domovom nielen lovnej zveri, ale boli aj prirodzeným domovom našej včielky, vtedy ešte divoko žijúcej v dutých stromoch. Bujné, divoké, ľudskou rukou ešte nedotknuté rastlinstvo rozsiahlych lúčin a strání poskytuje včielkam bohaté a rozmanité zdroje pastvy. Tieto prirodzené, veľmi dobré podmienky pre život včiel majú za následok, že lesy vo velmi hojnej miere boli obývané divoko žijúcimi včelstvami. A ako naši predkovia hladali a lovili v lesoch divú zver, tak isto hľadali a "lovili" lesné včelstvá, lepšie povedané, požehnanie ich usilovnej práce - med, z ktorého potom robili starý slovanský nápoj - medovinu. A ak dnes včelári nechajú svoju medovinu zrieť šesť rokov, spoznajú čo pili starí Slávi, a keď budú trpezliví a nechajú ju zrieť dvanásť rokov, spoznajú čo pili bohovia na Olympe.

Často zájdem na kus reči ku môjmu susedovi, priateľovi včelárovi, horárovi, vyše osemdesiat ročnému stále vitálnemu starcovi, ktorý od svojej mladosti včelári, a v jeho začiatkoch samozrejme ešte v úľoch so slamenými stenami. Ešte aj dnes si hocikedy rezko vykračuje do okolitých lesov Chočského pohoria, že vraj včely hľadať. A tak z reči do reči môj starý priateľ včelár mi vyzradil, akým spôsobom plánovite, "stopovaním", vyhľadáva lesné včelstvá. Myslím, že sa na mňa nenahnevá, že túto metódu vyzradím celej včelárskej rodine.

Tak, v duchu, vyberte sa s mojim starým priateľom i vy do okolitých hôr. Musíte ísť ďaleko, aspoň 6 km ďaleko od najbližších včelínov, kde je predpoklad, že tam už z včelstiev ošetrovaných na včelnici včely nelietajú. Treba sa vybrať hneď ráno, aby sme okolo deviatej hodiny už boli na stanovišti. Nájdeme si čistinku kde je dobrý rozhľad na všetky strany. Zapálime turistický vyrič a na tomto, ako obetu, najlepšie na papieri, upražíme med. Za chvíľu sa vôňa spaľovaného medu bude šíriť okolím. Pretože tento lov robíme po znáške, v mesiaci auguste, kedy už niet takmer žiadnej znášky, včielky len sliedia a za chvíľu prilietajú k nám, prilákané dráždivou vôňou spaľovaného medu. Na vhodnom mieste dáme včelám medu. Akonáhle sa dve tri napijú, letia domov z radostnou novinou, že objavili zdroj mlsania. Na spiatočnú cestu privedú si už aj družky na hostinu. Napijú sa a zase letia domov. Vtedy už musíme pozorovať odkiaľ prileteli a ktorým smerom odlietajú. Ak sa vracajú dosť rýchlo, predpokladáme, že majú bydlisko neďaleko v niektorom strome, v ktorého útrobách zub času vyhlodal dutinu. Ak sa vracajú neskoršie, vtedy bude ich obydlie dosť ďaleko. Medzitým si nachytáme do prichystanej škatuľky asi dvadsať mlsajúcich včeličiek. Základný smer odletu včiel sme už odpozorovali, teda sa dáme v tú stranu na cestu. Po nejakom čase vypustíme zo škatuľky jednu uväznenú včielku a pozorujeme smer jej odletu, ktorým pokračujeme v našej ceste. Takto to robíme počas cesty dovtedy, dokiaľ nám zásoba chytených včielok stačí. Keď ešte nie sme pri cieli a včielky už nemáme, musíme celú procedúru začať znovu. Prilákame včielky, nachováme, pozorujeme smer letu, napité chytáme do škatuľky a v ceste pokračujeme. Keďže je už podvečer a niet výhľadu, že obydlie včiel nájdeme, ideme domov a v práci pokračujeme na druhý deň na tom mieste, kde sme včera večer prestali. Celá procedúra sa zas opakuje. Keď je naša práca korunovaná zdarom, v korune blízkeho stromu počujeme hukot, sme v cieli.

V skutočnosti si táto práca vyžaduje veľkú trpezlivosť, vytrvalosť a dôslednosť, akú môže dokázať len včelár, skutočný milec včiel. Takýmto spôsobom môžeme prísť k čistému plemenu pôvodnej našej domácej včely. Samozrejme, že len v krajoch odľahlých, vzdialených od ľudských obydlí a včelínov. Lesné včelstvá sú väčšinou zaletené roje z včelníc, ktoré sú tak silné a vitálne, že sa v dutine stromu udržali a častokrát sa vyvinuli v pravých obrov. Keď ku spomínanému zdĺhavému postupu "šľakovania" lesného včelstva pridáme ešte prácu s jeho vyberaním a prenášaním, vidíme, že výsledok je naozaj zaslúžený, že mnohokrát práca prevyšuje hodnotu nájdeného včelstva. Nuž, ale i v tom môže byť včelárska záľuba, ako u poľovníka, ktorý chodí na lov a vracia sa skoro vždy s prázdnym batohom. Kto chce takto "lacno" prísť ku včelám a býva v kraji rozsiahlych lesov, môže vyskúšať svoju včelársku trpezlivosť. Snáď naša práca bude korunovaná úspechom. Samozrejme, ak nás "stopované" včielky nezavedú niekde do horárovho včelína.

WBC včelí úľ

Dáme včelám luxusný a priestranný uteplený domov, o ktorom si myslíme, že im slúži dobre, a potom zistíme, že bez našej pomoci nedokážu v ňom prežiť. Dnes mnoho komerčných aj hobby včelárov zaťažuje svoje drevo-polystyrénové úle s liekmi a chemikáliami, pričom zdôrazňujú, že chcú "pomôcť" včelám vysporiadať sa so všetkými škodcami a chorobami. 

Chemické látky, používané napríklad na dezinfekciu úľov, budú v dlhodobom horizonte viesť len k väčším problémom pre včely aj pre včelárov. Vnucujeme včelám životný štýl podľa nášho uvažovania. Mali by sme si však začať uvedomovať, že včely vedia oveľa lepšie, čo majú robiť, ako ktokoľvek z nás. To znamená, že keď včelári v záujme svojho pohodlia a pre svoj dôchodok intervenujú nejakým riešením na prospech včiel, často vytvárajú väčšie problémy práve tam, kde žiadne nie sú. 

Pri tradičnom chove včiel na prirodzenom diele sa celý plást medu vybral, med sa precedil alebo vylisoval, vosk sa zohrial a spotreboval. Všetko je to veľmi jednoduché: včely nektár zhromažďujú, spracúvajú, uskladňujú med. Ak chceme dosiahnuť čistý prírodný produkt, musíme sa aj my, včelári, vracať k prírode čo najjednoduchšími metódami včelárenia. Znovu objavované technológie prírodného včelárenia našich dedov, čo umožňuje aj WBC úľ, sa pre mnohých stávajú užitočné. Je možné, že pri dnešnom množstve manipulácií pri získavaní medu, počnúc lisovaním medzistienok, premiestňovaním rámikov, ošetrovaním nadstavkov pokračujúc a končiac oddelením medu z orámovaných plástov v medomete, aby sa dali ďalej použiť, získa včelár síce chutný med, ktorý je zaručene vynikajúcim prírodným produktom, ale so zmenenou kvalitou, farbou aj chuťou.

Podobne, ako vo Francúzsku zľudovel trámikový úľ Warre, tak v Spojenom kráľovstve sa stal ľudovým rámikový úľ WBC. Veľkosť rámika WBC je 356x217 mm. Vnútorné rozmery 10 rámikového nadstavku úľa WBC sú 372x386 mm. Podobnú dĺžku rámika ako má WBC úľ, používajú včelári v Nórsku 365x260 mm. Na Slovensku máme tiež podobné miery dĺžky rámika ako úľ WBC, keď od roku 1912 používame Baloghov rámik s rozmerom 366x366 mm s polovičným rámikom v medníku 366x183mm, od roku 1956 normalizovaný rámik miery "D" 376x310 mm a od roku 1960 rámik Jednotného úľa 370x300 mm s pôdorysom nadstavku 386x386 mm. Dôležitým rozmerom týchto úľových zostáv je veľkosť a tvar ich pôdorysu, ktorý sa približuje k priemeru plodiska 35 až 30 cm, ktorý sa používa v slamených košniciach.  

WBC včelí úľ, je pomenovaný podľa Williama Broughton Carr, ktorý ho skonštruoval. Veľkosť rámika má 356x217 mm. Je to úľ s dvojitými stenami, z ktorých vonkajšia stena chráni obydlie včiel pred nepriazňou počasia, pretože samotné obydlie včiel, pozostávajúce z niekoľkých tenkostenných nadstavkov, je ukryté za vonkajším došteným plášťom úľa, s ktorým majú spoločné dno. Úľová zostava WBC je v mnohých ohľadoch "klasický" úľ, ako je znázornené na obrázkoch, ale určite zabezpečuje pre včelstvo vyššiu úroveň izolácie ako ostatné tenkostenné úle, ktorú ponúka svojou dvojplášťovou konštrukciou, ktorej sa mnohí včelári snažia vyhnúť, vzhľadom k väčšiemu množstvu pre nich nepríjemnej práce, ktorú budú musieť urobiť pri odkladaní Vonkajšieho plášťa úľa pred manipuláciou so včelstvom.

William Broughton Carr sa narodil v Yorkshire v roku 1837 a zomrel v Londýne v roku 1909. Carr bol obchodníkom v Liverpoole, kde žil a venoval sa chovu včiel. Keď ho pozval do Londýna Thomas William Cowan pomôcť zostaviť mu Bee Journal, Carr sa stal redaktorom časopisu "Bee Journal a Record", a zároveň prispieval článkami do Encyclopédia Britannica, ktorá bola vydaná v roku 1911.

William Broughton Carr navrhol štýl včelárenia v úli WBC a publikoval jeho dizajn v roku 1890 v "Journal Bee a Record", kde bol redaktorom. WBC úľ bol vždy veľmi populárny, nie však preto, že má obzvlášť dobrý dizajn, ale preto, že si ho mohol každý postaviť z ľahko dostupných debničiek na ovocie. Včely sa tiež cítia celkom dobre v tom obydlí, pretože sú vždy chránené vonkajším plášťom a strechou pred dažďom, slnkom aj vetrom, hoci žijú v nadstavkoch s pomerne chatrnými stenami. Ďalším dôvodom pre blaho včiel je to, že vonkajšia stena úľa vo veľkej miere tlmí zvuk a umožňuje pravidelné a nepretržité prúdenie vzduchu celým systémom, čo vylučuje možnosť akejkoľvek stagnácie vlhkého vzduchu, a v dôsledku toho akákoľvek výsledná kondenzácia je relatívne malá. Plášť úľa je tiež preto populárny, pretože tam je priestor asi tri palce medzi vnútornou a vonkajšou stenou úľa, ktorý môže byť vyplnený slamou v zime, čo bola bežná prax v minulosti. Plášť WBC úľa môže byť použitý pre ktorúkoľvek tenkostennú vertikálnu úľovú zostavu. To bol tiež veľký skok vo včelárskych technológiách koncom 19.storočia.
A nakoniec ešte poznámka k rámikom. V časopise Slovenský včelár č.5 z roku 1940 sa neznámy včelár pýta: "V medíku mám široké 35 mm rámiky, potrebujem mriežku?" Odpoveď redakcie znie: "Nie. Matka veľmi zriedka tam zájde a len nepatrnú plochu zakladie. Po vyliahnutí tejto plochy mladé včely bunky zanesú medom. - Dbajte, aby v tých rámikoch boli len robotničie bunky." Moje doplnenie: V tom čase používali včelári v plodisku rámiky široké 32 mm. Užšie uličky, to sú menšie bunky robotníc na prirodzenej stavbe, to je viac tepla pre plod, to je lepšia starostlivosť o mlaď,  rýchlejší vývoj včely pod viečkom a menej roztočov.